Sefardskí Židia

Sefardskí Židia (iné názvy: Sefardi, zriedkavo: Sefardimovia, sefardim; hebr. ספרדים‎ – sefardim alebo sfaradim) sú prúd európskeho židovstva, predstavovaný pôvodne v stredoveku Židmi Pyrenejského polostrova (Španielska a Portugalska) a neskôr, po vyhnaní týchto Židov z Pyrenejského polostrova v rokoch 1492 – 1497 a 1531, ich potomkami, ktorí sa uchýlili do rôznych končín sveta.

V prvých storočiach po vyhnaní sa usídlili zväčša v okolí Stredozemného mora, najmä na Balkáne. Dnes žijú hlavne v Izraeli, USA, vo Francúzsku, v Holandsku a v Turecku.

Označenie pochádza z hebrejského výrazu pre Španielsko – Sefarad (ספרד).

Židia a judaizmus
Star of David.svg Lukhot Habrit.svg Menora.svg
Židia · Judaizmus · Kto je žid











Externé odkazy

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Africké židovstvo

Židovské komunity v Afrike, alebo Africké židovstvo, hlavne niektoré z nich, patria k najstarším na svete a datujú sa viac ako 2700 rokov späť. Židovský národ má s Afrikou úzke vzťahy už od biblických časov. Tóra zmieňuje napríklad Abrahámov dočasný pobyt v Egypte alebo židovské zajatie pod faraónskou nadvládou. Africké židovstvo sa vyznačuje etnickou a náboženskou rozmanitosťou a bohatosťou. Africké židovské komunity zahrňujú:

Osamotené africké skupiny, ktoré od starovekých časov neudržujú kontakt so širšou židovskou komunitou, ale ktoré sa prehlasujú za potomkov kráľovstva Izraelského. Tieto skupiny zahrňujú:

Skupiny, ktoré dodržujú židovské rituály alebo zvyky a tradície jasne sa podobajúce judaizmu. Aj keď sa v Afrike nachádza mnoho takýchto skupín, svetové židovstvo uznáva Falašov čiže Beta Izrael („Dom Izraela“) v Etiópii ako historické židovské.

Skupiny, ktoré nedodržujú židovské rituály, ako napríklad skupina Lemba, ktoré praktikujú kresťanstvo, ale ktoré majú genetické znaky, ktoré ich radia medzi židovský národ.

Sefardskí židia a Mizrahskí židia žijú v severnej Afrike, najmä v Maroku, Alžírsku, Líbyi, Tunisku a Egypte. Mnoho ich však emigrovalo predovšetkým do Izraela a Francúzska a značné množstvo ďalej do Brazílie, Kanady a Spojených štátov. Malé, avšak aktívne, komunity zostávajú v Maroku a Tunisku.

Juhoafrickí Židia, ktorí sú prevažne aškenázi, sú prevažne potomkami litovských imigrantov pred holokaustom.Aj keď nie všetci africkí Židia sú zbožní, väčšina obradov v afrických židovských komunitách je ortodoxná.

Dejiny Grécka

Dejiny Grécka sú najdlhšie zaznamenanými dejinami zo všetkých európskych krajín.

Historický vývoj tejto oblasti je písomne doložený už od 2. tisícročia pred Kr., ale už v 7. tisícročí existovali na gréckom území prvé neolitické osady. Z rozvoja kultúry a hospodárstva spočiatku ťažila hlavne Kréta, kde sa tamojšia Minojská civilizácia už vyznačovala stavbou palácov s menšími mestami v ich okolí, ktoré boli sídlom miestnych vládcov. Po úpadku Kréty nastúpila, teraz už v samotnom Grécku, Mykénska kultúra. Po jej páde nastal hospodársky a kultúrny úpadok označovaný ako temné obdobie. Na územie Grécka v tom čase prichádzali nové kmene, ako napr. Dóri.

K novému rozkvetu dochádza až v súvislosti s gréckou kolonizáciou a vývojom antickej gréckej polis. Grécko v čase archaického a klasického obdobia dosiahlo významný kultúrny, mocenský a hospodársky vzostup – antická grécka kultúra sa stala jedným zo základov európskej civilizácie. Gréci dokázali úspešne počas grécko-perzských vojen uchrániť svoju samostatnosť voči Perzskej ríši Achaimenovcov. Následné vojny medzi gréckymi mestskými štátmi (hlavne medzi Spartou a Aténami) však viedli k mocenskému oslabeniu a k ovládnutiu väčšej časti Grécka macedónskym kráľom Filipom II. Jeho synovi Alexandrovi sa podarilo rozvrátiť perzskú ríšu a jeho vojská dosiahli až Indus. O niečo neskôr ale Alexander zomrel vo svojom sídelnom meste Babylone a územie ríše si medzi sebou rozdelili jeho vojvodcovia – diadochovia. Nastáva helenistické obdobie, v priebehu ktorého sa navzájom ovplyvňovali grécka a orientálna kultúra.

V 2. storočí pred Kr. sa Grécko stáva súčasťou Rímskej ríše, ale gréčtina naďalej fungovala ako obecný dorozumievací jazyk na mnohých miestach vo východnom Stredomorí. Rímska ríša sa potom roku 395 rozpadla na dve časti – Západorímsku a Východorímsku. Východorímska či taktiež Byzantská ríša naďalej po istú dobu prosperuje a časom sa tu stále viac presadzuje grécka kultúra. Byzancia hrala po značnú časť stredoveku rolu európskej veľmoci. Tento štátny útvar zanikol v roku 1453, keď jej hlavné mesto Konštantínopol dobyli vojská Osmanskej ríše. Po ovládnutí väčšiny Grécka Osmani ďalej rozšírili svoj vplyv do Levanty, Egypta, severnej Afriky, Arábie, zvyšku Balkánu a časti Maďarska. Centrom umenia sa stala Kréta a Iónske ostrovy, pretože sa nachádzali pod benátskou správou. Významnou vrstvou sa v 17. storočí stávajú fanarioti, konštantinopolskí šľachtici, snažiaci sa o nové povznesenie gréckeho národa.

V 18. storočí dochádza k novému rozvoju gréckej kultúry, takzvanému národnému obrodeniu. Gréčtina sa stáva dorozumievacím jazykom v niektorých častiach Balkánu, hlavne v Albánsku a medzi južnobalkánskymi etnikami ako Albánci, Arvaniti, Arumuni a Bulhari (medzi nimi aj tzv. Grécki Slovania a slovanskí Macedónci z dnešného Severného Macedónska). Gréčtina slúžila ako dorozumievací jazyk aj medzi negréckymi obyvateľmi Malej Ázie, používali ju hlavne Arméni, Židia a niektorí Turci. S úpadkom hospodárstva a rastúcim daňovým a politickým útlakom sa stupňovala nespokojnosť gréckeho obyvateľstva s osmanskou nadvládou, vedúca až k otvorenému povstaniu. O toto povstanie sa zaslúžila predovšetkým tajná spoločnosť Filiki Eteria. Samotná revolúcia a Grécka vojna za nezávislosť vypukla roku 1821. Nasleduje éra moderného gréckeho štátu, zahŕňajúceho Peloponéz, Ruméliu a niektoré ostrovy v Egejskom mori. Po väčšinu 19. storočia bolo Grécko štátnym zriadením monarchiou. Vystriedali sa tu dve dynastie – Wittelsbachovci a Oldenburgovci. Grécke kráľovstvo sa dočkalo v balkánskych vojnách značných územných ziskov – pod grécku vládu sa dostala Makedónia, Epirus, Trácia a Kréta, ešte predtým aj Tesália. Počas prvej svetovej vojny bojovalo Grécko na strane Trojdohody. V medzivojnovom období sa načas ustanovila republika, tá ale bola v 30. rokoch nahradená znova kráľovstvom s autoritatívnym režimom. Za 2. svetovej vojny bolo Grécko okupované armádami Tretej ríše a jej spojencami. Postupne proti okupantom rástol odpor, ktorý vyústil do sformovania povstaleckej armády. Postup boja za oslobodenie ale komplikovali spory hlavne medzi komunistickými a pravicovými partizánmi. Po stiahnutí nemeckých vojsk tieto konflikty ďalej pokračovali a vyvrcholili až v občianskej vojne, ktorá skončila víťazstvom priaznivcov pravicového rojalistického režimu. Vláda v päťdesiatych a polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia nemala demokratický charakter. Cez liberalizačné pokusy sa demokraciu naplno presadiť nepodarilo, navyše všetky reformy boli zvrátené roku 1967 pučom niekoľkých dôstojníkov, ktorý vyústil do nastolenia nového autokratického režimu známeho ako vláda gréckych plukovníkov či vojenská junta. V dôsledku narastania hospodárskych problémov a zahraničných politických neúspechov bol vojenský režim zvrhnutý a nastolená demokratická vláda. Počas demokratizačného vývoja vznikli dve významné grécke strany: Nová demokracia (Grécko) a PASOK, ktoré sú dodnes v Grécku vedúcimi politickými silami.

Madrid

Madrid je hlavným a zároveň najväčším mestom Španielska, leží v jeho centre. Má viac ako 3 milióny obyvateľov, je tiež hlavným mestom Madridského spoločenstva, ktoré je súčasťou jedného zo 17 autonómnych spoločenstiev Španielska. V madridskej aglomerácii žije viac ako 6 miliónov obyvateľov. Počtom obyvateľov je tretie najväčšie v EÚ (po Londýne a Berlíne) a jeho metropolitná oblasť je tretia najväčšia v EÚ (po Londýne a Paríži).

Je politickým centrom štátu, sídli tu vláda a španielsky kráľ Filip VI. Od roku 2003 je primátorom mesta Alberto Ruiz-Gallardón, ktorý dovtedy viedol Madridské spoločenstvo a vystriedal tak bývalého primátora Manzana. Obaja sú členmi rovnakej politickej strany Partido Popular.

Z medzinárodných organizácií tu sídli Svetová organizácia pre cestovný ruch (WTO). Madrid je vplyvným kultúrnym centrom so svetoznámymi múzeami, napríklad Museo del Prado, Thyssen-Bornemisza a Museo Reina Sofía.

Sefarad

Sefarad je pôvodne biblický geografický názov s neznámou polohou.

V slovenskom preklade knihy proroka Abdiáša (Abd. 1, 20) sa mylne identifikuje s tureckými Sardami. Po pešitskom preklade v 2. storočí sa začal spájať s Pyrenejským polostrovom, pravdepodobne v spojení s migráciou Židov na toto územie.

V modernej hebrejčine znamená Sefarad Španielsko a španielski židia sa označujú ako Sefardskí Židia.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.