Rokoko

Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka resp. pokračovanie baroka, v 18. storočí. Odvodené od francúzskeho slova „rocaille“, v preklade kamenie, neskôr zo slova „coquille“, čo znamená mušľa vo vzájomnej kombinácií s talianskym „barocco“. Označuje sa ako sloh šľachty a nie je to dobový sloh, v strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka (uznané bolo až koncom 19. storočia). Datuje sa zhruba v čase 1700 – 1790 (18. storočie) v čase vlády Ľudovíta XV. (1715 – 1774) a neskôr Ľudovíta XVI. (1754 – 1793). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko (gregoriánske rokoko), Nemecko (copový sloh), Rakúsko, Švajčiarsko, preniklo aj do Švédska (gustaviánske rokoko), ale aj do absolutistických krajín ako Španielsko (Madridský palác), Portugalsko, Rusko.

CatherinePalaceNorthSide
Katarínsky palác – juhovýchodne od Petrohradu
Catherine Palace ballroom
Tanečná (trónna) sála v Katarínskom paláci
Wies altar
Rokoková bazilika vo Wies (Nemecko)

Charakteristika rokoka

Predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl: steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi: Rokaj, rocaille, v štuku a zlate, vo forme fresiek a motívov popínavých rastlín, hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie.

Delí sa na tri základné obdobia:

  • regentské rokoko („style régence“) v rokoch 1700 – 1730 počas vlády Ľudovíta Orleánskeho, Régence – Intímne cítenie, zrkadlenie v prírode[1]
  • pompadourské rokoko obdobie za vlády Ľudovíta XV. v rokoch 1723 – 1774 – najrozvinutejšie rokoko, dekoratívne maliarstvo zámockých interiérov, salónov, uvoľňujúce intimitu a žánrovitosť, divadelnosť a iluzivnosť
  • neskoré rokoko – tretie obdobie za vlády Ľudovíta XVI. v rokoch 1773 – 1793.

Rokoko v maliarstve

V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.

Rokoko v sochárstve

Realizuje sa najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne, prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.

Rokoko v architektúre

Architektúra všeobecne: odkrytie denného svetla (veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa týka predovšetkým motívov interiéru alebo rovnako uzavretých záhrad (napr. vo Versailles, Schönbrunn).

Parková architektúra: Grotty, arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja – sveta plného harmónie.

Interiérová architektúra: prejavuje sa nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride).

Hlavné znaky architektúry:

  • Účel objektov prevažne pre pohodlie tzv. „maison entre cour et jardin“  – dom medzi dvorom a záhradou
  • Obľúbený pôdorys v tvare „U“, čestné nádvorie uzavreté do ulice
  • Skromné klasicistické priečelia
  • Externé schodisko na záhradnej strane vedie cez vestibul do sály
  • Galéria v jednom z oboch krídel
  • Intímne obytné miestnosti bez pilastrov a stĺpov, namiesto nich použitý jemný dekor. Stena sa skladá z rady úzkych jednotlivých prvkov do výšky miestnosti, dvere so supraportou, okná, kozub so zrkadlom, stenové polia tzv. „panne-aux“. Tieto prvky sú obklopené zakriveným, jemne popleteným lištovým rámovaním tzv. „boiserie“. Stenové polia sú pomaľované idylickými záhradnými, divadelnými a čínskymi motívmi v pastelových farbách, alebo zaplnená groteskami
  • Vysoké kozubové zrkadlo hore ukončené zakrivenou, neskôr kruhovoukrivkou a jemnou rámovou lištou.
  • Rastúca obľuba mušľových foriem, naturalistického listového a kvetinového ornamentu a predovšetkým zdôraznená asymetria označujú prechod k vrcholnému rokoku
  • Strop so štukovanými arabeskami z girlánd, prepletenými pásmi, tiež v monochrómových pastelových farbách, alebo od roku 1700 s centrálnou rozetou.[2]

Predstavitelia rokoka

  • Antoine Watteau, François Boucher a Jean-Honoré Fragonard, Maurice-Quentin de La Tour, Jean Baptiste Chardin, Siméon Chardin, Rosalba Carrier, William Hogarth, Daniel Chodowiecki, Jean Baptiste Greuze, Pietro Longhi, Paul Troger a iní.

Referencie

  1. Baleka, Ján: Výtvarné umění (výkladový slovník). Praha, Academia Praha 1997
  2. Koch, Wilfried: Evropská architektura (Encyklopedie evropské architektury od antiky po součastnost). Mníchov, IKAR 1994

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rokoko
Barok

Barok (alebo nespisovne baroko) je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh má pôvod okolo roku 1600 v Ríme. a v Európe prevládal v 17. a vo veľkej časti 18. storočia. Jeho prvé náznaky a diela vytvorené v tomto slohu možno nájsť i pred rokom 1600, rovnako ako jeho vplyv ojedinele pretrvával i na začiatku 19. storočia, pričom sa miešal najmä s obdobím rokoka, ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov. Barok možno považovať za medzistupeň medzi renesanciou a moderným vekom; mohol by sa javiť ako ďalšia fáza vývinu umenia. Najreprezentatívnejším teoretickým traktátom boli Životy súčasných maliarov, sochárov a architektov (Vite de' pittori, scultori e architetti moderni; vydané v roku 1672 v Ríme) od Giana Pietra Belloriho.

Dejiny umenia

Dejiny umenia odvetvie umenovedy, ktorého náplňou je interpretácia historického pohybu umenia (vývoja umenia), t. j. výklad príčin, súvislostí a foriem vývoja umenia a zároveň interpretácia významu tvorivých individualít.

Vývoj umenia alebo dejiny umenia je vzchádzanie alebo utváranie sa jedných stavov alebo foriem umenia z druhých. Premet dejín umenia ako disciplíny.

Základné obdobia dejín umenia sú:

praveké umenie

staroveké umenie, najmä antické umenie

stredoveké umenie:

románsky sloh

gotický sloh

novoveké umenie

renesancia

barok

rokoko

klasicizmus

romantizmus

súčasné umenie (moderné umenie v širšom zmysle):

realizmus

impresionizmus

symbolizmus

moderné umenie v užšom zmysle

secesia

Art Deco

iné moderné umenie

Divadlo ABC

Divadlo ABC je činoherné divadlo patriace pod Městská divadla pražská. Nachádza sa v Prahe 1 na Novom Meste v Paláci U Nováků. Prakticky vzniklo v roku 1929, kedy v divadelnom sále tohto paláca začalo pôsobiť Osvobozené divadlo, ktoré tu však roku 1938 bolo donútené činnosť ukončiť. Po roku 1955 tu ONV Prahy 1 zriadil Divadlo satiry, ktorého riaditeľom bol do roku 1961 Jan Werich, ktorý sa pokúšal o nadviazanie na predvojnovú tradíciu Osvobozeného divadla. Politické dôvody viedli v roku 1958 k premenovaniu na Divadlo ABC, tento názov si ponechalo dodnes. Roku 1962 bolo začlenené pod Městská divadla pražská, do ktorého patrilo tiež Divadlo Komedie a od roku 1974 aj Rokoko (dodnes).

Giacomo Casanova

Giacomo Casanova, celým menom Giacomo Girolamo Casanova (* 2. apríl 1725, Benátky – † 4. jún 1798, Duchcov), bol taliansky spisovateľ-prozaik, dramatik, poet, cestovateľ, libertín. Svoje divadelné hry podpisoval menom de Saingalt.

Hana Vagnerová

Hana Vagnerová (21. február 1983, Praha) je česká herečka.

Začínala ako modelka, pracovala v reklame i fotomodelingu. Študovala herectvo na DAMU. Účinkovala v divadlách Extrém a Disko. Je členkou divadla Rokoko.

Jacopo Amigoni

Jacopo Amigoni (Amiconi) (* 1682, Neapol alebo Benátky, Taliansko - † 1752, Madrid, Španielsko) bol taliansky historický a portrétny maliar.

Pracoval po celej Európe vo viacmenej medzinárodnom štýle od benátskeho rokoka s prvkami od Sebastiana Ricciho a cez francúzske rokoko po vplyv Tiepolu. Niekoľko rokov pracoval pre bavorského kurfirsta a v roku 1730 sa presťahoval do Londýna, kde maľoval rozličné dekoratívne cykly a portréty.

Jitka Zelenková

Jitka Zelenková (* 5. jún 1950, Brno) je česká speváčka. Spievať začínala koncom roku 1967 keď po dvoch víťazstvách v speváckych súťažiach získala zmluvu v pražskom Divadle Rokoko. V roku 1972 z divadla odišla a pokúšala sa o sólovú spevácku kariéru. Od roku 1973 potom na veľa rokov zakotvila v sprievodnej dievčenskej skupine Karla Gotta, kde najskôr spievala s Janou Kocianovou, neskôr s Vlastou Kahovcovou a Jarmilou Gerlovou.

Karel Hála

Karel Hála (* 2. október 1933, Hradec Králové – † 6. júl 2008, Praha) bol český spevák. Na českej scéne popmusic pôsobil od 50. rokov 20. storočia až do svojej smrti, je považovaný za jedného z najlepších českých spevákov swingu druhej polovice 20. storočia.

Po štúdiách na konzervatóriu začínal ako muzikálový a operetný spevák v Armádnej opere, pôsobil aj v Hudobnom divadle v Karlíne. Potom vystriedal celý rad pražských scén, okrem iného aj Divadlo ABC a Rokoko. Zahral si aj niekoľko epizódnych rolí vo filme, v niekoľkých českých filmoch aj spieval.

Počas svojho života spieval s mnohými poprednými českými tanečnými orchestrami. Snáď najvýznamnejšia bola jeho spolupráca s Orchestrom Karla Vlacha a orchestrom

Karla Krautgartnera.

Karel Štědrý

Karel Štědrý (* 10. apríl 1937, Praha – † 7. november 2017, Praha) bol český spevák, herec, televízny a estrádny konferencier a moderátor, neskôr bol podnikateľ s nápojovými automatmi.

Bývalý člen Divadla Semafor a Divadla Rokoko (1962 až 1972) pôvodným vzdelaním bol železničný inžinier, ale toto povolanie nikdy nevykonával.

Svoje dcéry pomenoval Zuzana a Tereza, podľa hitov svojho priateľa a kolegu, speváka Waldemara Matušku .

Klasicizmus

Klasicizmus je umelecký smer v 17., 18. a včasnom 19. storočí, ktorý rozvíjal klasické umenie antiky a renesancie, najmä kompozičné a výrazové zásady.

Malé javiskové formy

Pojem malé javiskové formy (MJF) vystihuje žánrovú orientáciu divadiel, ktoré boli malé nielen priestorom, v ktorých vznikali, ale aj žánrami, ktoré sa v nich prezentovali (text-appeal, kabaret, skeč, pantomíma, poézia a i.). Vznikali ako protiklad k veľkým “kamenným” divadlám, ich honosným, profesionálne pripraveným produkciám rovnako ako aj formám, ktoré sa v nich prezentovali (opera, opereta, balet, činohra, muzikál).

Začiatky tohto typu divadla je možné nájsť už v dvadsiatych rokoch minulého storočia v podobe forbín Osvobozeného divadla (Jiří Voskovec & Jan Werich, neskôr Jan Werich a Miroslav Horníček) a kabaretu.

Najväčší rozmach zaznamenali MJF u nás v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy vzniklo množstvo profesionálnych (v Česku napr. Semafor, Rokoko, Reduta, Divadlo Na zábradlí, Paravan; na Slovensku najmä Milan Lasica a Július Satinský, pantomíma Milana Sládka a Eduarda Žlábka a Radošinské naivné divadlo) a amatérskych divadiel (bratislavské Divadlo u Rolanda, EX LEX, AMFOR, Divadlo Pegasník, Modré divadlo, Pomimo, Labyrint, Slovo, Študentské divadlo FiF UPJŠ z Prešova, popradské OKO a i.).

Národné námestie

Národné námestie je námestie v Košiciach, v mestskej časti Staré Mesto.

Nachádza sa tu pobočka Národnej banky Slovenska, Boutique Hotel Rokoko a zastávky mestskej hromadnej dopravy.

Odev

Odev alebo oblečenie je súhrn predmetov z rozličného materiálu, ktoré slúžia na ochranu a ozdobu ľudského tela.

Okrem ochrannej funkcie, má odev aj rad kultúrnych a sociálnych funkcií. V spôsobe obliekania sa prejavuje ľudská individualita, spoločenská pozícia ale aj pohlavie človeka. Niekedy je typ oblečenia rozlišujúcim znakom ľudských zamestnaní ako uniforma polície alebo armády, prípadne identifikuje ľudí rovnakého politického či náboženského zmýšľania. V mnohých spoločenstvách, normy obliekania odrážajú štandardy skromnosti, náboženstva, pohlavie a sociálny status. Oblečenie môže tiež fungovať ako forma skrášľovania a je výrazom osobného vkusu alebo štýlu.

Pavlína Filipovská

Pavlína Filipovská (* 28. máj 1941, Praha) je česká herečka, speváčka, konferenciérka a televízna aj rozhlasová moderátorka, dcéra herca Františka Filipovského a matka novinárky Pavlíny Wolfovej.

Narodila sa na pražskom Žižkove. V roku 1958 začala pôsobiť ako hlásateľka televíznych programov pre deti, v roku 1959 začala vystupovať v divadle Semafor, kde pôsobila ako herečka a speváčka, v tej dobe bola veľmi populárna. Vystupovala aj v Divadle Rokoko a Apollo, zahrala si niekoľko drobnejších roličiek aj vo filme.

Od roku 1972 pracuje „na voľnej nohe“, vystupuje v televízii, divadle a najmä v rozhlase.

Rokoková hudba

Rokoková hudba je hudba tzv. galantného štýlu.

Obdobie rokoka tvorí prechod medzi barokom a klasicizmom. Predstavitelia tohto obdobia kriticky reagovali na barokový pátos a veľkoleposť. Počiatky siahajú do 18. storočia vo Francúzsku.

Hlavné črty: hravosť, ľahkosť, odklon od kontrapunktického vypracovania hlasov, groteskná inštrumentácia, tanečný rytmus, sklon ku krátkym, ľahko zapamätateľným melódiám, v hudbe dominujú rôzne ozdoby.

Hlavní predstavitelia: F. Couperin, J. Ph. Raveau, G. Ph. Teleman.

The Beatmen

The Beatmen bola slovenská hudobná skupina, ktorá vznikla koncom roku 1964.

Skupina sa v roku 1965 predstavila dvomi koncertmi v pražskom Divadle Spejbla a Hurvínka na Vinohradoch a v máji toho istého roku hrala v Prahe v divadle Rokoko, v Lucerně, v PKO, predtým nikdy nehrali pred toľkým obecenstvom, len v menších priestoroch, ako je Divadlo za rampami a hlavne Astorka.

V roku 1966 na jar mali koncert v Mníchove, v Kunstmuseum München ako jedna z prvých skupin z východného bloku na Západe. Ďalším úspechom skupiny bolo účinkovanie na koncerte Manfreda Manna v bratislavskej Športovej hale ako predkapela tiež na jar 1966. V lete 1966 sa skupina rozišla s Dežom Ursinym a ostatní členovia odišli hrať do západného Nemecka (Peter Petro sa vrátil do ČSR).

The Beatmen bola prvá skupina Deža Ursinyho, hrajúca piesne, ktoré boli, ako bolo vtedy módou, podobné tým od Beatles. Niektoré piesne boli prebraté od Beatles a niektoré sa aj zachovali.

Vladimír Dlouhý (herec)

Vladimír Dlouhý (* 10. jún 1958, Praha – † 20. jún 2010, Praha) bol český herec, brat herca Michala Dlouhého.

Hrať začínal už v detskom veku, keď úspešne debutoval v roku 1970 v Kachyňovom filme Už zase skáču přes kaluže. Po absolvovaní pražského konzervatória pôsobil najskôr v Divadle Na zábradlí, potom hral v Městských divadlech pražských resp. v Divadle Rokoko a nakoniec vo Vinohradskom divadle.

Pred smrťou sa oženil s herečkou Petrou Jungmanovou s ktorou mal dvojičky, Jiřího a Jana. Z prvého manželstva mal dcéru Danielu.Zomrel vo veku 52 rokov na rakovinu.

Václav Vavřinec Reiner

Václav Vavřinec Reiner (* 8. august 1689, Praha – † 9. október 1743, Praha) patrí k najvýznamejším českým maliarom vrcholného baroka. Ako vnuk staviteľa a syn sochára mal ideálne predpoklady na rozvoj úspešnej umeleckej kariéry. Okrem krajín, obrazov bitiek a portrétov vytváral mimoriadne fresky (dotváral nimi najmä architektúru kostolov Kiliána Ignáca Dienzenhofera). Medzi jeho najznámejšie fresky patrí mohutná Gigantomachia nad schodiskom Černínskeho paláca a freska posledného súdu v kopuli kostola sv. Františka na Křížovnickom námestí v Prahe.

Bol ovplyvnený tvorbou Michala Václava Halbaxa, Petra Brandla a Kryštofa Lišku. Jeho raná tvorba sa vyznačuje tajomným šerosvitom, neskôr sa prejasnila a získala na monumentálnosti. Záverečná fáza jeho diela už predznamenáva nastupujúce rokoko. Reinerove fresky ovplyvnili celú nasledujúcu generáciu českých freskárov (Ignác Raab, Petr Jan Molitor, Johann Lucas Kracker, Josef Kramolín a iných).

Jeho diela sa nachádzajú v Prahe, Oseku, Duchcove, Dobrej vode alebo vo Vroclave.

Václav Vavřinec Reiner je pochovaný v kostole sv. Egídia na Starom meste v Prahe.

Ľudovít XV.

Ľudovít XV. (* 15. február 1710, Versailles, Francúzsko – † 10. máj 1774, Versailles) bol francúzsky a navarrský kráľ z rodu Bourbonovcov, ktorý vládol v rokoch 1715 – 1774. Bol pravnukom slávneho kráľa Ľudovíta XIV. a pokračoval v jeho absolutistickej vláde. Za jeho vlády viedlo Francúzsko v rokoch 1756 – 1763 tzv. sedemročnú vojnu. Veľký vplyv na kráľa Ľudovíta XV. mala jeho milenka Madame de Pompadour. V umení dominuje rokoko. Honosný kráľovský život Ľudovíta XV. ešte viac zaťažoval štátny rozpočet, ktorý bol na pokraji bankrotu už za vlády jeho predchodcu Ľudovíta XIV.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.