Metán

Metán (iné názvy: bahenný plyn, banský plyn, zemný plyn, ľahký uhľovodík [1], traskavý plyn[2], karbán [3], metylhydrid) je najjednoduchší uhľovodík. Je to pri bežných podmienkach bezfarebný plyn s chemickým vzorcom CH4. Čistý metán je bez zápachu, ale na komerčné účely sa zvykne zmiešavať s malým množstvom silno zapáchajúcich zlúčenín síry ako napríklad metántiol či etántiol, ktoré mu dodávajú typický zápach zemného plynu, aby sa tak dali zistiť prípadné úniky. Metán tvorí podstatnú časť zemného plynu (až 98 %). Ako plyn horí v relatívne malom intervale koncentrácie so vzduchom (5 - 15 %), kým kvapalný metán horí iba pri vysokom tlaku (4 - 5 atmosfér).

Väzobné uhly v metáne majú veľkosť 109,5 stupňov. Spálenie jednej molekuly metánu za prítomnosti kyslíka uvoľní jednu molekulu oxidu uhličitého (CO2) a dve molekuly vody (H2O):

CH4 + 2O2 → CO2 + 2H2O

Relatívne vysoký výskyt metánu a čisté spaľovania ho robia veľmi atraktívnym palivom. Avšak keďže za normálnych podmienok to je plyn, je ťažké ho prepravovať z miest, kde sa vyskytuje na miesta, kde je potrebný. Aktívny výskum sa venuje premene metánu na deriváty, ktoré sa dajú prepravovať ľahšie, ako napr. metanol. Niektoré mikroorganizmy nám v tejto selektívnej oxidácii môžu pomôcť produkciou enzýmov nazývaných metánové monooxigenázy.

Metán je relatívne potentný skleníkový plyn s vysokým potenciálom globálneho otepľovania (t. j. efekt globálneho otepľovania porovnaný s oxidom uhličitým).[4] Tretia hodnotiaca správa IPCC konštatuje, že v priemere za 100 ročné obdobie každý kilogram metánu oteplí Zem 25-krát viac ako rovnaké množstvo oxidu uhličitého. Štvrtá hodnotiaca správa sa už opravila berúc do úvahy i nepriame účinky a hovorí, že relatívny faktor otepľovania CH4 k CO2 v priemere za 20 rokov je až 72.[5] Dôvod tejto odlišnosť je fakt, že metán sa v atmosfére časom oxiduje na oxid uhličitý a vodu s polčasom rozpadu sedem rokov.

Doteraz sa odhaduje podiel metánu na globálnom otepľovaní asi na jednu tretinu efektu oxidu uhličitého. Je tu však veľké, doteraz neznáme, množstvo metánu vo forme metánového ľadu na oceánskom dne. Globálne otepľovanie by teoreticky mohlo tento metán uvoľniť, a tak spôsobiť ďalšie oteplenie. Podobné uvoľnenie metánu mohlo byť v minulosti príčinou veľkých vyhynutí na Zemi. Zemská kôra tiež obsahuje veľké množstvá metánu. Veľa metánu sa produkuje aj anaeróbne metánogenézou. Ďalšie zdroje zahŕňajú bahenné sopky spojené s hlbokými geologickými zlomami.

Metán
Metán
Metán
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec CH4
Synonymá bahenný plyn, zemný plyn, banský plyn, metylhydrid, ľahký uhľovodík
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť 16,04 g/mol
Teplota topenia -182,5 °C /90,65 K
Teplota varu -161,6 °C /111,55 K
Trojný bod -182,48 °C
0,117 bar
Kritický bod -82,6 °C
46 bar
Teplota vzplanutia -188 °C
Medze výbušnosti 5% - 15%
Termochemické vlastnosti
Skupenské teplo topenia 1,1 kJ/mol
Skupenské teplo vyparovania 8,17 kJ/mol
Štandardná zlučovacia entalpia -74,87 kJ/mol
Štandardná entropia 188 J/mol.K
Merná tepelná kapacita 35,69 J/mol.K
Bezpečnosť
Globálny harmonizovaný systém
klasifikácie a označovania chemikálií
Hrozby
02 - horľavá látka04 - plyn pod tlakom
Európska klasifikácia látok
Hrozby
Mimoriadne horľavá látka
Mimoriadne
horľavá
(F+)
NFPA 704
NFPA 704
4
1
0
 
Ďalšie informácie
Číslo CAS 74-82-8
Vlastnosti NIST WebBook
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
 Chemický portál
Ch4-hybridisation
3D model metánu s vyznačenými hybridizovanými orbitálmi sp3

Chemické vlastnosti

Hlavné chemické reakcie metánu sú: spaľovanie, reformovanie parou na vodný plyn a halogenácia. Vo všeobecnosti je ťažké udržiavať metánové reakcie pod kontrolou. Napríklad čiastočná oxidácia na metanol je ťažko uskutočniteľná, pretože rýchlo pokračuje ďalej až na oxid uhličitý a vodu.

Spaľovanie

Spaľovanie metánu prebieha na niekoľko krokov:

Je veľmi pravdepodobné, že metán sa premieňa na formaldehyd (HCHO). Formaldehyd dáva formylový radikál (HCO-), ktorý sa následne rozpadá na oxid uhoľnatý (CO). Tento proces voláme oxidačná pyrolýza:

CH4 + O2 → CO + H2 + H2O

Po pyrolýze sa H2 oxiduje na H2O a uvoľňuje sa teplo. Toto prebieha veľmi rýchlo, zvyčajne za menej ako jednu milisekundu.

2H2 + O2 →2H2O

Nakoniec sa CO oxiduje a vytvára tak CO2, čím sa uvoľňuje ďalšie teplo. Tento proces je už vo všeobecnosti pomalší ako ostatné kroky a vyžaduje niekoľko milisekúnd.

2CO + O2 →2CO2

Aktivácia vodíkom

Sila kovalentnej väzby uhlík-vodík v metáne je jedna z najsilnejších vo všetkých uhľovodíkoch a teda použitie metánu ako chemickej suroviny je obmedzené. Napriek veľkej aktivačnej bariére na zlomenie väzby C-H je metán stále dôležitý počiatočný materiál pri výrobe vodíka reformovaním parou. Hľadania katalyzátora, ktorý by významne uľahčil aktiváciu väzieb C-H v metáne a iných nízkych alkánov je oblasť výskumu, ktorá má veľmi veľký priemyselný význam.

Reakcie s halogénmi

Metán reaguje so všetkými halogénmi pri správnych podmienkach, ako napríklad:

CH4 + X2 → CH3X + HX

kde X je halogén: fluór (F), chlór (Cl), bróm (Br) alebo jód (I). Mechanizmus v tomto procese sa nazýva halogenácia voľnými radikálmi.

Použitie

Metán je hlavnou zložkou zemného plynu. Veľmi často sa používa priamo ako palivo. V porovnaní s ostatnými uhľovodíkmi počas horenia produkuje málo oxidu uhličitého. Hoci výhrevnosť metánu je 802 kJ/mol, čo je najmenej zo všetkých uhľovodíkov, keď sa prepočíta na hmotnosť (16 g/mol), vychádza metán ako najvýhrevnejší uhľovodík na jednotku hmotnosti. Ako zemný plyn sa v mnohých krajinách, vrátane Slovenska, privádza priamo v rúrach do domácností, kde sa spaľuje na vykurovanie a varenie.

Stlačený metán sa používa pod označením CNG (stlačený zemný plyn) aj ako palivo do automobilov. NASA skúma možnosti použitia metánu ako raketového paliva. Metán sa hojne nachádza v mnohých častiach Slnečnej sústavy a mohol by sa tak zozbierať priamo na mieste pristátia a poskytnúť palivo na cestu späť.

V chemickom priemysle sa metán používa ako surovina pri výrobe vodíka, metanolu, kyseliny octovej a anhydridu kyseliny octovej. Počas výroby týchto chemikálií sa najprv metán premieňa na vodný plyn (zmes oxidu uhoľnatého a vodíka) reformovaním parou. Reakcia metánu s vodnou parou prebieha za vysokých teplôt (700 – 1 100 °C) pri použití niklu ako katalyzátora:

CH4 + H2O → CO + 3H2

Metán sa ďalej používa na výrobu acetylénu prechádzaním cez elektrický oblúk a chlórovaných derivátov (chlórmetán, dichlórmetán, chloroform a tetrachlórmetán) reakciou s chlórom. Tieto chemikálie sú však na ústupe, keďže acetylén je nahrádzaný lacnejšími a bezpečnejšími alternatívami a chlórmetány sú zdraviu škodlivé a nebezpečné pre životné prostredie.

Nedokonalým spaľovaním metánu vznikajú čierne sadze, ktoré sa pod názvom carbon black (uhľová čierna) používajú v gumárenskom priemysle ako farbivo a plnidlo.

Výroba

Väčšinou sa získava zo zemného plynu, ale dá sa aj vyrobiť reakciou octanu sodného so suchým hydroxidom sodným:

CH3COONa + NaOH → CH4 + Na2CO3

Referencie

  1. metán. In: Malá encyklopédia chémie. 3. vydanie. Bratislava: Obzor, 1981. s. 452
  2. metan. In: BUJNÁK, Pavel, ed. Slovenský náučný slovník: Príručná encyklopédia vedomostí v troch dieloch 2. diel E – M. Bratislava, Praha: Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. s. 355
  3. http://www.e-chembook.eu/nazvoslovi-hydridu-reseni
  4. IPCC Third Assessment Report
  5. IPCC Fourth Assessment Report

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Metán
134340 Pluto

134340 Pluto je trpasličia planéta slnečnej sústavy. Od svojho objavu v roku 1930 do roku 2006 bolo považované za najmenšiu a väčšinou najvzdialenejšiu planétu slnečnej sústavy. Jeho astronomický symbol v Unicode je .

Pluto je malé, menšie ako Mesiac, a veľmi chladné teleso skladajúce sa hlavne z kremičitanov a sčasti z ľadu. Má veľmi riedku atmosféru obsahujúcu hlavne dusík, metán a oxid uhoľnatý. Pomenovanie dostalo podľa rímskeho boha podsvetia, ktorý bol totožný s gréckym Hádom. Od roku 1978 je známy jeho najväčší mesiac Cháron, ktorý je v pomere k obiehanému telesu pozoruhodne veľký a ťažisko ich vzájomného obehu leží mimo Pluta. Preto sa o sústave Pluto-Cháron hovorí ako o binárnej planétke. Obe telesá sú v stacionárnej rotácii. V roku 2005 Hubblov vesmírny ďalekohľad objavil ďalšie dva maličké mesiace, v rokoch 2011 a 2012 ďalšie dva, takže Pluto má v súčasnosti (september 2019) päť známych prirodzených satelitov.Rotačná os Pluta má taký veľký sklon, že prakticky leží v rovine ekliptiky podobne, ako je tomu u Uránu. Rovnako ako Urán a Venuša, aj Pluto rotuje retrográdne, čiže v protismere svojho obehu. Obežná dráha Pluta je v porovnaní s planétami tiež netypická. Je veľmi výstredná a križuje rovinu obežnej dráhy (nie však samotnú dráhu) poslednej planéty Neptúna, vďaka čomu sa Pluto pri svojom obehu dostáva na niekoľko rokov k Slnku bližšie než Neptún.

Dlho bolo považované za deviatu a najmenšiu planétu slnečnej sústavy, ale 24. augusta 2006 mu bolo toto označenie odňaté na konferencii astronomickej únie v Prahe z dôvodu malých rozmerov, netypickej dráhy (výstrednosť, sklon k ekliptike) a objavov ďalších veľkých telies za dráhou Neptúna, z ktorých jedno s pomenovaním 136199 Eris má dokonca väčšiu hmotnosť ako Pluto.

Pluto bolo zblízka skúmané len jedinou sondou, New Horizons. Tá okolo neho preletela v júli 2015 a urobila množstvo podrobných snímok jeho aj Chárona.

Alkán

Alkány (starší názov parafíny) sú organické chemické zlúčeniny, ktoré pozostávajú iba z atómov uhlíka (C) a vodíka (H) (teda sú to uhľovodíky) spojených výlučne jednoduchou kovalentnou väzbou (čiže sú to nasýtené zlúčeniny) bez kruhovej štruktúry (bez cyklov). Alkány tvoria homologický rad, v ktorých sa členy líšia konštantnou relatívnou atómovou hmotnosťou 14.

Atmosféra Marsu

Atmosféra Marsu je plynný obal obklopujúci planétu Mars. Je veľmi riedky, a preto nie je schopná zadržiavať tepelnú výmenu medzi povrchom a okolitým priestorom, čo má za následok veľké tepelné rozdiely počas dňa a nocí. Skladá sa prevažne z oxidu uhličitého, ktorý tvorí viac než 95 % jej objemu.

Tlak na povrchu sa pohybuje medzi 600 a 1 000 Pa (s extrémami 30 Pa na vrcholku Olympus Mons až 1 155 Pa v oblasti Hellas Planitia). Je to približne 100 až 150-krát menej než na povrchu Zeme. Zodpovedá to tlaku zhruba vo výške 30 km nad zemským povrchom (priemerný tlak na povrchu Zeme je 101,3 kPa). Podobne ako na Zemi ale dochádza k sezónnym zmenám v atmosfére, ako sa planéta približuje a vzďaľuje od Slnka. V zime 25 – 30 % atmosférického oxidu uhličitého zmrzne na póloch, zatiaľ čo v lete opäť sublimuje a vracia sa do atmosféry. Spomedzi planét má nižší atmosférický tlak už len Merkúr. Podobne ako na Zemi ale dochádza k zmenám v atmosfére v závislosti na sezónnych výkyvoch, ako sa planéta približuje a vzďaľuje od Slnka.

Podrobné znalosti o zložení atmosféry, ich zmenách a o dlhodobejších klimatických podmienkach, boli získane na základe niekoľkých sond, ktoré na povrchu pristáli (napr. Viking 1 a 2, Spirit, Opportunity atď.), resp. skúmali atmosféru z orbity. Výškovo sa atmosféra delí na nižšiu (do 45 km), strednú (do 110 km) a vyššiu (nad 110 km).

Atmosféra Zeme

Atmosféra alebo ovzdušie Zeme je plynový obal obklopujúci Zem.

Nemá výraznú hornú hranicu (splýva s kozmickým priestorom) a otáča sa spolu so Zemou. Chráni nás pred škodlivým kozmickým žiarením, škodlivým slnečným žiarením a slnečným vetrom. Prebieha v nej tvorba počasia. Obsahuje vzduch, ktorý dýchame. Bez nej by nemohol existovať život.

Plyny, ktoré tvoria atmosféru, udržuje okolo Zeme gravitačná sila. Atmosféra sa najčastejšie delí na tieto časti: troposféru, stratosféru, mezosféru, termosféru a exosféru (pozri ďalej). Každá z nich obsahuje zmes plynov, ktorej hustota sa so vzdialenosťou od Zeme zmenšuje. Už vo výške 100 km nad morom (čiže v spodnej termosfére) leží tzv. Kármánova hranica, ktorú FAI (IAF, Medzinárodná astronautická federácia) považuje za začiatok vesmíru (outer space). (Ale napríklad FAA povžuje za hranicu atmosféry výšku 80 km nad morom.) Podľa meraní SOHO a ruského výskumného centra zasahujú najvyššie vrstvy zemskej atmosféry ďaleko za Mesiac, do vzdialenosti 630 000km. Ide však iba o malé množstvo atómov vodíka.Do atmosféry vstupuje z okolitého vesmíru elektromagnetické vlnenie rôznych vlnových dĺžok, ale väčšinu z nich atmosféra na dlhé vzdialenosti pohlcuje. Prepúšťa len žiarenie s vlnovou dĺžkou medzi 1 cm až 11 metrov (rádiové okno) a s vlnovou dĺžkou medzi 300 až 1100 nm. Táto oblasť sa nazýva optické okno, napriek tomu, že obsahuje aj časť infračerveného a ultrafialového žiarenia. Optické okno je zvlášť dôležité pre život na Zemi.

Fyzikálne procesy prebiehajú v atmosfére takmer nepretržite. Okamžitý stav atmosféry nazývame počasie, dlhodobý charakter atmosféry nad určitým územím je podnebie.

Fosílne palivo

Fosílne palivo alebo kaustobiolit je nerastná surovina, ktorá vznikla v minulých geologických obdobiach premenou odumretých zvyškov rastlín a tiel živočíchov za neprístupu vzduchu. Všeobecne ide o rôznorodé látky, nielen o horľavé sedimentárne horniny (uhlie) ale i plyny (zemný plyn) a kvapalné produkty premeny organických látok (ropa).

Termín kaustobiolit zaviedol v roku 1904 A.W. Grabau.Vek organizmov, z ktorých vznikli fosílne palivá predstavuje milióny rokov. Fosílne palivá obsahujú vysoké percento uhlíka a patrí k nim uhlie, ropa a zemný plyn. Medzi ďalšie najbežnejšie používané deriváty fosílnych palív patrí petrolej a propán. Môžu mať podobu prchavých látok s nízkym pomerom uhlíka k vodíku, ako metán alebo podobu tekutých látok ako benzín, alebo pevných látok zložených skoro z čistého uhlíka, ako napríklad antracitové uhlie. Teória, že fosílne palivá boli vytvorené zo skamenených pozostatkov mŕtvych rastlín prostredníctvom ich vystavenia vysokej teplote a tlaku v zemskej kôre po dobu miliónov rokov (pozri biogénnu teóriu) bola prvýkrát predstavená Georgiusom Agricolom v roku 1556 a neskôr Michailom Lomonosovom v 18. storočí.

Aj keď fosílne palivá vznikajú prostredníctvom prírodných procesov, vo všeobecnosti sú považované za neobnoviteľné zdroje, lebo ich vytvorenie trvá milióny rokov a známe použiteľné zdroje sú využívané rýchlejšie, ako sa stihnú vytvoriť nové.

Používanie fosílnych palív vyvoláva vážne obavy o životné prostredie. Spaľovanie fosílnych palív vyprodukuje približne 21,3 miliardy ton (21,3 gigaton) oxidu uhličitého (CO2) v priebehu jedného roka. Odhaduje sa, že prírodné procesy môžu absorbovať iba polovicu z tohto množstva, takže každoročne vidíme čistý nárast atmosférického oxidu uhličitého o 10,65 miliardy ton (jedna tona atmosférického oxidu uhličitého sa rovná 3,7 tonám oxidu uhličitého). Oxid uhličitý patrí medzi skleníkové plyny, ktorý zvyšuje radiačné pôsobenie a prispieva ku globálnemu otepľovaniu, čo spôsobuje, že sa priemerná teplota povrchu planéty zvyšuje. To podľa názoru mnohých klimatológov spôsobí výrazné vedľajšie účinky. Celosvetové zámery hľadania obnoviteľných zdrojov energie sú zamerané na zníženie produkcie skleníkových plynov.

Na území Slovenska sa nachádzajú ložiská mnohých energetických surovín (napríklad antracit, urán, ropa, zemný plyn, uhlie, gazolín, lignit a iné) a z toho sa v slovenskom priemysle využívajú tieto 4 suroviny: ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a lignit. Urán sa využíva pri výrobe elektrickej energie, avšak nie je na Slovensku ťažený a nepatrí medzi fosílne palivá.

HD 189733b

HD 189733b katalogizovaná tiež ako V452 Vulpeculae je exoplanéta hviezdy HD 189733, je vzdialená asi 63 svetelných rokov od Slnka, nachádza sa v súhvezdí Líška. Objavená bola 5. októbra 2005. Ide o prvú exoplanétu, na ktorej bol zistený metán.

Materskú hviezdu planéta obehne za necelé dve dni. Jej povrchová teplota dosahuje 900 °C.

Na planéte objavený metán, ktorý hrá podľa dnešných predstáv dôležitú rolu pri vzniku života. Kvôli povrchovej teplote planéty je však prakticky nemožné, aby na nej vznikol život pozemského typu.

Hrubé črevo

Hrubé črevo (lat. intestinum crassum alebo colon) je trubicovitý orgán, je pokračovaním tenkého čreva. Jeho dĺžka je približne jeden a pol metra. V horných častiach je jeho hrúbka až 8 cm, smerom ku konečníku sa rozširuje. Keďže sliznica hrubého čreva nemá klky, neprodukuje žiadne tráviace šťavy. Dochádza hlavne k vstrebávaniu vody, niektorých vitamínov, solí a liekov. Z tenkého čreva sa do hrubého čreva presúvajú nestrávené zvyšky potravy, voda, žlčové farbivá a odlúpené bunky epitelov. Obsah čreva sa zahusťuje a pôsobením kvasných baktérií (vznikajú plyny ako oxid uhličitý, metán, merkaptány) a hnilobných baktérií (vzniká amoniak, sulfán, fenol a pod.) sa rozkladá a mení na výkaly.

Klatrát metánu

Klatrát metánu alebo hydrát metánu je pevná klatrátová látka, v podstate vodný ľad, ktorého kryštálová mriežka obsahuje veľké množstvo metánu.

Pôvodne sa predpokladalo, že metán sa v takomto skupenstve nachádza iba na niektorých vesmírnych telesách, kde pre nízke teploty spolu koexistuje ľad aj metán vo väčších objemoch. V 30. rokoch 20. storočia bol objavený v potrubiach plynovodov a o 30 rokov neskôr i v ložiskách zemného plynu na Sibíri. Množstvo uhlíka tvoriaceho svetové zásoby hydrátov metánu dvakrát prekračujú obsah uhlíka uloženého v rope, uhlí aj plyne dohromady.

Kryovulkán

Kryovulkán alebo ľadová sopka alebo kryosopka je sopka na mimozemských telesách nevyvrhujúca roztopené horniny, ale tzv. kryomagmu (vodu, oxid uhličitý, amoniak, metán, dusík a podobne) v podobe kvapaliny alebo pary, ktorá bola pôvodne vo vnútri planéty v zmrazenom (teda tuhom) stave. Po výbuchu sa kryomagma opäť skondenzuje do pevnej formy z dôvodu nízkej okolitej teploty. Vulkanická činnosť súvisiaca s kryovulkánmi sa nazýva kryovulkanizmus.

Kryovulkány sa vytvárajú na ľadových mesiacoch a je možné, že aj na ostatných vesmírnych telesách s nízkymi teplotami. Niektorí vedci si myslia, že kryovulkány na Saturnovom mesiaci Titane by mohli byť kolískou mimozemského života. Ďalšie veľké mesiace s potvrdeným kryovulkanizmom sú napríklad Saturnov Enceladus a Neptúnov Triton.

Oortov mrak

Oortov oblak je predpokladaná sférická oblasť ľadových objektov, kometárnych jadier, ktorá sa pravdepodobne nachádza na okraji slnečnej sústavy za Kuiperovým pásom, približne 50 000 až 100 000 AU od Slnka. Je možné, že je to pozostatok prapôvodnej slnečnej hmloviny.

Svoj názov nesie po holandskom astronómovi Janovi Oortovi, ktorý hypotézu o jeho existencii prvýkrát zverejnil v roku 1950. Existencia Oortovho oblaku komét doteraz nie je potvrdená, pretože jeho objekty sú pre veľkú vzdialenosť a z toho vyplývajúcu malú jasnosť súčasnými prístrojmi nepozorovateľné. Za nepriamy dôkaz jeho existencie považujú astronómovia dlhoperiodické kométy.

Oortov oblak je pravdepodobne zdrojom kometárnych jadier, ktoré vďaka gravitácii okolitých hviezd občas zmenia svoju dráhu na dráhu s perihéliom bližším k Slnku. Vtedy sa začnú zahrievať a vyparovať, vytvorí sa im koma a často aj chvost. Tieto kométy sú väčšinou dlhoperiodické alebo sú neperiodické, čiže preletia okolo Slnka iba raz. Ich sklon dráhy k rovine ekliptiky je rôzne veľký. Okrem dráhy sa kométy s pôvodom v Oortovom oblaku odlišujú od iných komét pravdepodobne aj tým, že nakoľko sa nikdy predtým ešte nedostali do blízkosti Slnka, majú veľké zásoby prchavých látok a sú teda spravidla jasnejšie ako periodické kométy. Za hlavné zložky telies Oortovho oblaku sa považuje vodný ľad, amoniak a metán.

Prvá a zatiaľ jediná planétka pochádzajúca z Oortovho oblaku je pravdepodobne Sedna. Jej dráha je menšia než vnútorný polomer Oortovho oblaku, ale to môže byť dôsledok gravitačného pôsobenia hviezdy, ktorá kedysi preletela v blízkosti nášho Slnka.

Salta (argentínska provincia)

Salta je provincia Argentíny ležiaca na severozápade krajiny. Susedné provincie sú od východu v smere pohybu hodinových ručičiek Formosa, Chaco, Santiago del Estero, Tucumán a Catamarca. Je tiež juhovýchodnou hranicou provincie Jujuy. Na severe hraničí s Bolíviou a Paraguajom a smerom na západ s Čile.

Serpentinit

Serpentinit alebo zastarano hadec je druh premenenej horniny, ktorá vzniká metamorfózou peridotitu. Používa sa na výrobu azbestu. Skladá sa zo serpentínu, lizarditu, chryzotilu, v malej miere môže obsahovať aj magnetit, granáty, pyroxény a amfiboly.

Termín zaviedol A. von Humboldt v roku 1823 podľa latinského výrazu serpens (had).

Svietiplyn

Svietiplyn je syntetická zmes vodíka (H2) a uhľovodíkových plynov, ktorá vzniká pri pyrolýze kamenného uhlia alebo rašeliny.

Používal sa na plynové osvetlenie, keďže pri jeho horení vzniká jasnejší plameň než pri horení zemného plynu alebo vodného plynu. Uhľovodíkovými zložkami sú najmä metán (CH4) a etylén (C2H4). Svietiplyn sa prestal v domácnostiach používať, keďže je jedovatý (často dochádzalo k otravám), má nižšiu výhrevnosť ako zemný plyn a bolo ho na rozdiel od zemného nutné umelo vyrábať.

Titan (mesiac)

Titan (Saturn VI) je najväčší a najhustejší z dosiaľ známych mesiacov planéty Saturn a po Jupiterovom mesiaci Ganymedes je druhým najväčším a prvým najhmotnejším mesiacom v celej slnečnej sústave. Zároveň je prvým objaveným mesiacom planéty Saturn. Objavil ho Christiaan Huygens v roku 1655.So svojím priemerom 5 150 km je väčší ako planéta Merkúr. Pôvodne bol považovaný za najväčší mesiac slnečnej sústavy, pretože jeho atmosféra presahuje 300 km nad povrch. Vďaka tomu bol priemer Titanu nadhodnotený. Svoju materskú planétu obehne Titan raz za 16 dní vo vzdialenosti 1,2 milióna km.

Je jediným známym mesiacom s hustou a nepriehľadnou atmosférou, ktorá bráni priamemu pohľadu na jeho povrch. Atmosféra pozostáva najmä z dusíka, o ktorom sa predpokladá, že by mohol byť sopečného pôvodu. Okrem hustej atmosféry je unikátny tým, že v jeho atmosfére aj na jeho povrchu sa nachádza veľké množstvo rôznych organických molekúl.

O povrchu vedci nemali presné predstavy až do pristátia kozmickej sondy Huygens začiatkom roku 2005. Po jej pristátí sa Titan stal jediným mesiacom cudzej planéty, na ktorom pristála kozmická sonda. Titan dlhodobo skúmala aj sonda Cassini, ktorá bola do septembra 2017 na obežnej dráhe okolo Saturnu.

Uhľovodík

Uhľovodík je organická zlúčenina zložená len z uhlíka a vodíka.

Veľká červená škvrna

Veľká červená škvrna je atmosférický jav v horných vrstvách atmosféry Jupitera. Pozorovali ju už od vynájdenia ďalekohľadov schopných ju rozpoznať, čo znamená, že je staršia ako 300 rokov. V podstate ide o obrovský hurikán – anticyklónu, ale v oveľa väčšom priestorovom a časovom meradle.

Nachádza sa na južnej pologuli Jupitera, približne 22° pod rovníkom. Od severu na juh meria 15 000 km, čo je viac, ako priemer celej Zeme. Vo smere východ-západ sa jej dĺžka mení od 24 000 km do 50 000 km. Okrem rozmerov mení aj farbu, od bledoružovej po tehlovo červenú. Otáča sa v západnom smere (teda proti pohybu hodinových ručičiek), približne raz za týždeň. Jej vznik, pôvod, fyzikálne vysvetlenie a správanie nebolo do súčasnosti spoľahlivo objasnené a pre vedeckú obec je stále veľkou neznámou. Podľa jednej domnienky je spôsobená obrovským ľadovcom z amoniaku, ktorý pláva v mori molekulárneho vodíka, vyčnieva vysoko nad hladinu a narušuje cirkuláciu atmosféry. Aj napriek niekoľkostoročnému trvaniu nejaví búrková oblasť známky toho, že by dochádzalo k jej slabnutiu.

Veľká červená škvrna bola podrobne skúmaná sondami Voyager 1 a 2, ktoré okolo planéty prelietali a neskôr aj Hubbleovým vesmírnym ďalekohľadom, ktorý ju snímal. Pozorovania objavili, že Veľká červená škvrna nie je jediným búrkovým systémom v atmosfére planéty, ale že sa tam nachádza ďalšia červená škvrna a množstvo menších búrkových systémov. Nová červená škvrna je nazývaná Červená škvrna junior.

Veľká červená škrvna má najčastejšie vo viditeľnom spektre červenohnedú farbu, ktorá sa ale môže meniť. Nikto zatiaľ nebol schopný presvedčivo vysvetliť jej farbu. Všeobecne sa ale vedci zhodujú na tom, že vo vnútri škvrny sa vetry pohybujú rýchlosťami až 640 km/h. Jedna teória predpokladá, že tieto vetry vynášajú do vyšších oblastí materiál z nižších vrstiev atmosféry, ktorý je potom v kontakte s ultrafialovým žiarením, ktoré vyvoláva chemické reakcie a prejavujúce sa ako sčervenanie. V atmosfére Jupiteru bol detegovaný plyn, ktorý má laboratórne overené podobné vlastnosti v podobe fosfínu (PH3). Chemickou reakciou sa uvoľňuje fosfor vo forme P4, ktorý má červenú farbu. Okrem tejto teórie existujú aj zložitejšie teórie, ktoré predpokladajú zložitejšie reakcie s viacerými zlúčeninami ako je metán, či čpavok. Ďalšie štúdie predpokladajú sírnu alotropiu.

Poloha Veľkej červenej škvrny sa s časom mení. S periódou 90 dní osciluje okolo strednej jovigrafickej šírky 2 000 km na obidve strany. Pozvoľna sa posúva aj v jovigrafickej dĺžke.

Merania ukázali, že Veľká červená škvrna sa postupne zmenšuje. Jej hlavná os mala v minulom storočí dĺžku 40 000 km, no v súčasnosti má približne polovičný polomer. Priečna os sa takmer nezmenšila. Ak bude skracovanie dlhšej osi pokračovať, okolo roku 2040 nadobudne škvrna kruhový tvar.

Vzduch

Vzduch je názov zmesi plynov v atmosfére Zeme. Stlačený vzduch v tlakových nádobách sa používa ako dýchací plyn. Čistý vzduch je rovnorodá zmes.

Zemný plyn

Zemný plyn je vysokohodnotná horľavá plynná zmes vyskytujúca sa vo veľkých ložiskách v zemskej kôre (často spolu s ropou). Z chemického hľadiska je to plynná zmes najmä alkánov (najčastejšie najnižších päť alkánov, čiže metán, etán, propán, bután, pentán) s prímesou vyšších uhľovodíkov a ďalších plynov (dusík, oxid uhličitý, sulfán, vzácne plyny a pod.), v ktorej prevažuje metán (od 50 % či 75 % do 99 % objemu). . V užšom zmysle pojem zemný plyn nezahŕňa vyššie uvedené neuhľovodíkové prímesy .

Zemný plyn je ľahší ako vzduch, nie je otravný, ale je nedýchateľný a dusivý. Je bezfarebný a bez zápachu, preto sa pri úprave odorizuje tetrahydrotiofénom, aby bol identifikovateľný.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.