Iónske povstanie

Iónske povstanie bolo protiperzské povstanie iónskych sídiel v Malej Ázii, ktoré sa odohralo v rokoch 500494 pred Kr. Na čele povstania stálo mesto Milét a pomoc, ktoré povstaniu poskytli Atény, bola príčinou grécko-perzských vojen. Povstanie skončilo porážkou povstalcov v bitke pri Ladé.

Priebeh

V roku 500 pred Kr. vypuklo na západnom pobreží Malej Ázie povstanie iónskych mestských štátov. Na čele povstania stálo mesto Milét, ktorého vládca tyran Aristagoras slúžil perzskému vládcovi. Keď sa mu však nepodarilo dobyť pre kráľa ostrov Naxos, obával sa o svoj život, a keď vypuklo povstanie, postavil sa na jeho čelo. V materskom Grécku sa snažil získať podporu, ale Sparta ho odmietla a Aténčania poskytli povstalcom len dvadsať lodí.

Povstalci mali spočiatku úspechy. Zbavili sa perzských posádok, vyplienili a vypálili lýdske mesto Sardy, ale perzská posádka sa tu ubránila.

V roku 494 pred Kr. utrpelo povstalecké loďstvo porážku pri ostrove Ladé . Na perzskej strane bojovali vynikajúci námorníci z Fenície. Po víťazstve Dareios úplne zničil Milét ako odplatu za vypálenie Sárd a ostatné grécke mestá v Malej Ázii sa dostali opäť pod perzskú nadvládu. Dareios sa rozhodol pomstiť sa gréckym mestským štátom aj v materskom Grécku za podporu, ktorú poskytli povstalcom.

Iné projekty

Bitka pri Efeze (498 pred Kr.)

Bitka pri Efeze v roku 498 pred Kr. bola konfliktom medzi Perziou a vzbúrenými Iónmi počas tzv. Iónskeho povstania. Satrapa Artafernes porazil vojsko Iónskych vzbúrencov ako odvetu za vyplienenie Sardisu.

Bitka pri Ladé

Bitka pri Ladé sa odohrala v roku 494 pred Kr. medzi Iónmi a Peržanmi. Bola vyvrcholením Iónskeho povstania.

Bitka pri Maratóne

Bitka pri Maratóne (12. september 490 pred Kr.) bola vyvrcholením prvého veľkého pokusu Dareia I. o pripojenie Grécka k Perzskej ríši a zabezpečenie najzraniteľnejšej časti západnej hranice svojho impéria. O priebehu a výsledku tejto bitky máme najviac informácií od Herodota. Skončila zdrvujúcou porážku Peržanov a ukončila tak prvú fázu grécko-perzských vojen. Beh posla so správou o víťazstve z Maratónu do Atén sa stal inšpiráciou pre tzv. maratónsky beh, ktorý sa prvýkrát ako športová disciplína konal na prvých novodobých Olympijských hrách v roku 1896.

Bitka pri Termopylách

Bitka pri Termopylách (starogr. Μάχη τῶν Θερμοπυλῶν Maché tón Thermopylón) bola jedna z bitiek tretej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen, medzi spolkom starovekých gréckych mestských štátov, vedeným spartským kráľom Leónidom I. a Achajmenovskou ríšou Xerxa I., počas troch dní. Odohrala sa zároveň s bitkou pri myse Artemision, 11. augusta (príp. 7. augusta alebo 8. – 10. septembra) 480 pred Kr., v úzkom pobrežnom priesmyku zvanom Termopyly.

Dejiny Grécka

Dejiny Grécka sú najdlhšie zaznamenanými dejinami zo všetkých európskych krajín.

Historický vývoj tejto oblasti je písomne doložený už od 2. tisícročia pred Kr., ale už v 7. tisícročí existovali na gréckom území prvé neolitické osady. Z rozvoja kultúry a hospodárstva spočiatku ťažila hlavne Kréta, kde sa tamojšia Minojská civilizácia už vyznačovala stavbou palácov s menšími mestami v ich okolí, ktoré boli sídlom miestnych vládcov. Po úpadku Kréty nastúpila, teraz už v samotnom Grécku, Mykénska kultúra. Po jej páde nastal hospodársky a kultúrny úpadok označovaný ako temné obdobie. Na územie Grécka v tom čase prichádzali nové kmene, ako napr. Dóri.

K novému rozkvetu dochádza až v súvislosti s gréckou kolonizáciou a vývojom antickej gréckej polis. Grécko v čase archaického a klasického obdobia dosiahlo významný kultúrny, mocenský a hospodársky vzostup – antická grécka kultúra sa stala jedným zo základov európskej civilizácie. Gréci dokázali úspešne počas grécko-perzských vojen uchrániť svoju samostatnosť voči Perzskej ríši Achaimenovcov. Následné vojny medzi gréckymi mestskými štátmi (hlavne medzi Spartou a Aténami) však viedli k mocenskému oslabeniu a k ovládnutiu väčšej časti Grécka macedónskym kráľom Filipom II. Jeho synovi Alexandrovi sa podarilo rozvrátiť perzskú ríšu a jeho vojská dosiahli až Indus. O niečo neskôr ale Alexander zomrel vo svojom sídelnom meste Babylone a územie ríše si medzi sebou rozdelili jeho vojvodcovia – diadochovia. Nastáva helenistické obdobie, v priebehu ktorého sa navzájom ovplyvňovali grécka a orientálna kultúra.

V 2. storočí pred Kr. sa Grécko stáva súčasťou Rímskej ríše, ale gréčtina naďalej fungovala ako obecný dorozumievací jazyk na mnohých miestach vo východnom Stredomorí. Rímska ríša sa potom roku 395 rozpadla na dve časti – Západorímsku a Východorímsku. Východorímska či taktiež Byzantská ríša naďalej po istú dobu prosperuje a časom sa tu stále viac presadzuje grécka kultúra. Byzancia hrala po značnú časť stredoveku rolu európskej veľmoci. Tento štátny útvar zanikol v roku 1453, keď jej hlavné mesto Konštantínopol dobyli vojská Osmanskej ríše. Po ovládnutí väčšiny Grécka Osmani ďalej rozšírili svoj vplyv do Levanty, Egypta, severnej Afriky, Arábie, zvyšku Balkánu a časti Maďarska. Centrom umenia sa stala Kréta a Iónske ostrovy, pretože sa nachádzali pod benátskou správou. Významnou vrstvou sa v 17. storočí stávajú fanarioti, konštantinopolskí šľachtici, snažiaci sa o nové povznesenie gréckeho národa.

V 18. storočí dochádza k novému rozvoju gréckej kultúry, takzvanému národnému obrodeniu. Gréčtina sa stáva dorozumievacím jazykom v niektorých častiach Balkánu, hlavne v Albánsku a medzi južnobalkánskymi etnikami ako Albánci, Arvaniti, Arumuni a Bulhari (medzi nimi aj tzv. Grécki Slovania a slovanskí Macedónci z dnešného Severného Macedónska). Gréčtina slúžila ako dorozumievací jazyk aj medzi negréckymi obyvateľmi Malej Ázie, používali ju hlavne Arméni, Židia a niektorí Turci. S úpadkom hospodárstva a rastúcim daňovým a politickým útlakom sa stupňovala nespokojnosť gréckeho obyvateľstva s osmanskou nadvládou, vedúca až k otvorenému povstaniu. O toto povstanie sa zaslúžila predovšetkým tajná spoločnosť Filiki Eteria. Samotná revolúcia a Grécka vojna za nezávislosť vypukla roku 1821. Nasleduje éra moderného gréckeho štátu, zahŕňajúceho Peloponéz, Ruméliu a niektoré ostrovy v Egejskom mori. Po väčšinu 19. storočia bolo Grécko štátnym zriadením monarchiou. Vystriedali sa tu dve dynastie – Wittelsbachovci a Oldenburgovci. Grécke kráľovstvo sa dočkalo v balkánskych vojnách značných územných ziskov – pod grécku vládu sa dostala Makedónia, Epirus, Trácia a Kréta, ešte predtým aj Tesália. Počas prvej svetovej vojny bojovalo Grécko na strane Trojdohody. V medzivojnovom období sa načas ustanovila republika, tá ale bola v 30. rokoch nahradená znova kráľovstvom s autoritatívnym režimom. Za 2. svetovej vojny bolo Grécko okupované armádami Tretej ríše a jej spojencami. Postupne proti okupantom rástol odpor, ktorý vyústil do sformovania povstaleckej armády. Postup boja za oslobodenie ale komplikovali spory hlavne medzi komunistickými a pravicovými partizánmi. Po stiahnutí nemeckých vojsk tieto konflikty ďalej pokračovali a vyvrcholili až v občianskej vojne, ktorá skončila víťazstvom priaznivcov pravicového rojalistického režimu. Vláda v päťdesiatych a polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia nemala demokratický charakter. Cez liberalizačné pokusy sa demokraciu naplno presadiť nepodarilo, navyše všetky reformy boli zvrátené roku 1967 pučom niekoľkých dôstojníkov, ktorý vyústil do nastolenia nového autokratického režimu známeho ako vláda gréckych plukovníkov či vojenská junta. V dôsledku narastania hospodárskych problémov a zahraničných politických neúspechov bol vojenský režim zvrhnutý a nastolená demokratická vláda. Počas demokratizačného vývoja vznikli dve významné grécke strany: Nová demokracia (Grécko) a PASOK, ktoré sú dodnes v Grécku vedúcimi politickými silami.

Grécko-perzské vojny

Grécko-perzské vojny, starogr. Ελληνο-Περσικοί πόλεμοι (Helleno-Persikoi polemoi), bola séria konfliktov medzi Perzskou ríšou a gréckymi mestskými štátmi v období 500 až 449 pred Kr., ktorá vyvrcholila úspešnou snahou Grékov zastaviť perzskú inváziu.

Hérodotos

Hérodotos (iné názvy: Herodotos, Hérodot, Herodot; * okolo 484 pred Kr., Halikarnassos (Malá Ázia) – † 430 pred Kr., Thúrioi (južná Itália) alebo Atény), gr. Ἡρόδοτος - Hérodotos) bol grécky historik, geograf, etnograf a filozof dejín, „otec dejepisu“ (takto ho nazval rímsky politik a rečník Marcus Tullius Cicero). Mladosť strávil na ostrove Samos, po nastolení tyranidy v Halikarnasse ušiel do Atén a neskôr sa usadil v južnej Itálii. Atény poznal v období Periklovej demokracie. Navštívil (azda už pred aténskym pobytom) Egypt, Prednú Áziu, Čiernomorie i africkú Kyrénu; koniec života prežil v južnej Itálii (Thúrioi). Poznatky z ciest uplatnil v diele „Historiés Apodexis“ (9 kníh), ktoré koncipoval ako odveký boj Grékov s barbarmi. Zmysel dejín videl v úsilí o neustálu rovnováhu. Herodotos preniesol ťažisko záujmu na politické dejiny.

Ióni

Ióni alebo Iónovia gr. Ίωνες (Íones), boli podľa tradície jeden zo štyroch hlavných starogréckych kmeňov (Achájci, Aiolovia, Dóri).

Tradične sa pokladajú za najstarší zo starogréckych kmeňov. Za tohto predpokladu museli do Grécka prísť začiatkom 2. tisícročia pred Kr. Hoci sa niekedy tvrdí, že sú potomkami mykénskych Achájcov, v skutočnosti ich vzťah k Achájcom nie je vôbec jasný a ich úloha v mykénskom Grécku je nejasná.

Osídlili predovšetkým stredné Grécko (Atika) a ostrov Euboiu a väčšinu ostrovou v Egejskom mori, neskôr, počas gréckej kolonizácie osídlili polostrov Chalkidiki, časť Sicílie, a časť južnej Itálie, Krym a Pontos. Po zničení mykénskej civilizácie sa spolu s Dórmi sťahovali na východ. Južnú časť Malej Ázie (tzv. Ióniu) osídlili Ióni z Atiky (podľa tradície z Atén), čo možno archeologicky doložiť od konca 11. storočia pred Kr.

Iónia v 5. storočí pred Kr. pozostávala zo zväzku 12 mestských štátov (Fokaia, Klazomenai, Erythrai, Teos, Lebedos, Kolofón, Efezos, Priené, Myus, Milét, ostrovy Chios a Samos). Územie Iónie bolo kultúrne a intelektuálne mimoriadne vyspelé. Ich výhodou bolo susedstvo s vyspelými maloázijskými civilizáciami, od ktorých prebrali mnohé poznatky. V iónskych mestách vznikli literárne žánre, ktoré sa rozšírili v celom grécku (epos, elégia, jambická poézia, prírodná filozofia, zemepis, dejepisectvo). V 8./7. storočí pred Kr. tu vznikli homérske básne, v 6. storočí pred Kr. tzv. milétska škola. Miestne osobnosti ako Tales, Anaximandros a Anaximenes boli prví známi európski vedci.

V polovici 6. storočia pred kr. ovládli Ióniu a jej mestá najprv Frýgovia, potom Peržania, proti ktorým prepuklo v roku 500 (alebo 499 pred Kr.) iónske povstanie. Peržania povstanie potlačili a pomoc, ktorú povstalcom poskytli niektoré mestá v materskom Grécku – Atény, dala Peržanom zámienku pre vpád do Grécka a začatie grécko-perzských vojen.

Legendárny pôvod Achájcov pochádza od Ióna, ktorý bol Xúthovým synom a vnukom mýtického predka všetkých Grékov Helléna.

Iónske kmene sa delili tradične na štyri menšie jednotky – fýly, ktoré sa nazývali Geleontes, Hoplétes, Argadeis a Aigikoreis (v Aténach), pričom prvé dve fýly sú známe aj v iónskych mestách na maloázijskom pobreží, kde k prvým dvom pristupujú ešte dve ďalšie fýly: Bóreis, Oinópes. (Dóri sa delili tradične na tri fýly: Dymánes, Hylleis, Pamfýloi. Toto rozdelenie je doložené na Kréte, Rode a v Sparte).

Iónia

Iónia, (starogr. Ιωνία, Ἰωνίη – Iónia, Iónié) je historické územie v Malej Ázii, v dnešnom západnom Turecku, pri Egejskom mori. Do tohto kraja sa zvyknú zaraďovať aj priľahlé ostrovy, ktoré dnes patria Grécku, Lesbos, Chios a Samos. Kraj Iónia bol až do roku 1923 obývaný predovšetkým Grékmi.

Kleomenes I.

Kleomenes I. alebo Kleomenés I. (starogr. Κλεομένης) bol kráľ Sparty približne od roku 520 pred Kr. do roku 490 pred Kr. Pochádzal z kráľovského rodu Agiovcov. Jeho spolukráľmi z rodu Eurypontovcov boli Aristón (vládol cca 550 – 515 pred Kr.), Démaratos (vládol 515 – 491 pred Kr.) a Leótychidas II. (vládol 491 – 469 pred Kr.).

Miltiades (starší)

Miltiades alebo Miltiadés (starogr. Μιλτιάδης – Miltiades, iný prepis: Miltiadés) bol aténsky politik, tyran v Chersonése, olympijský víťaz v tethrippe v 6. stor. pred Kr.

Miltiades bol synom Kypsela z rodu Filaiovcov, jednej z najvplyvnejších aténskych rodín. V roku 559 pred Kr., krátko po tom ako sa Peisistratos stal v Aténach tyranom, prikývol žiadosti tráckeho kmeňa Dolonkov, aby ich viedol v obrannej vojne proti Apsinthom (Apsinthioi, trácky kmeň), ktorí ich ohrozovali zo severu a následne vyzval Aténčanov, aby sa pod jeho vedením na výprave proti Apsinthom zúčastnili. Peisistratos mu pri tom nekládol prekážky, naopak, bol iste rád, že sa zbavil nežiaduceho vplyvného politického rivala a jeho priaznivcov.

Približne v roku 555 pred Kr. založil Miltiades na severnom brehu Dardanelskej úžiny aténsku kolóniu tzv. klérúchiu Chersonésos (aténske klérúchie boli druhom akýchsi kolónii, ktoré sa zakladali na dobytom gréckom i negréckom území od konca 6. stor. pred Kr., Chersonésos bol založený na už existujúcej tráckej osade.) a následne sa tam ujal vlády. Tyran Miltiades si svoje mesto dal opevniť múrom, aby zabránil nájazdom nepriateľov. Miltiades zomrel bezdetný okolo roku 519 pred Kr. a jeho krajina bola zverená Stesagorovi, synovi jeho nevlastného brata Kimóna.Aj Miltiadov nevlastný synovec, Miltiades mladší (Stesagorov brat ), sa v roku 524 pred Kr. stal tyranom Chersonésu. V roku 512 pred Kr. podporoval Iónske povstanie proti Peržanom. Keď bolo povstanie potlačené, ušiel do Atén, kde v roku 490 pred Kr. velil aténskemu vojsku v bitke pri Maratóne.Miltiades dosiahol na 55. olympijských hrách v roku 560 pred Kr. víťazstvo v pretekoch so štvorzáprahom koní. Staroveký autor Pausanias uvádza, že Miltiades venoval Diovi Olymskému obetný dar, ktorý umiestnili do jednej z pokladníc v Olympii (tzv. pokladnice thésauros boli budovy kam Gréci ukladali svoje obetné dary). Sám autor o tom uvádza: „Sú tam umiestnené ešte iné pozoruhodnosti: Pelopov meč zhotovený so zlatou rukoväťou, Amalthein roh vyrobený zo slonoviny, dar Miltiada, syna Kimóna, ktorý prvý vládol z jeho rodiny v tráckom Chersonnése. Na rohu je nápis v starom attickom písme: Zástup z Chersonnésu tento roh dal tunajšiemu Diovi, arátske hradby keď zdolali, lebo Miltiades im velil. “ (Pausanias omylom ztotožnil Miltiada, syna Kimóna s jeho strýkom, synom Kypselovým.)

Obliehanie Naxosu (490 pred Kr.)

Druhé obliehanie Naxosu v roku 490 pred Kr. bolo bitkou medzi obyvateľmi Naxosu a Peržanmi pod velením Datisa a Artaferna, ktorí smerovali proti Aténam a Eretrii. Bolo súčasťou Grécko-perzských vojen.

Iónske povstanie začalo v roku 499 pred Kr. po prvom obliehaní Naxosu. Vtedy boli Peržania porazení a rebéliu sa im podarilo potlačiť až o 5 rokov neskôr. Perzský kráľ Dareios I. žiadal pomstu a vydal príkaz svojmu loďstvu a armáde pod vedením Datisa a Artaferna k invázii do Grécka. Druhýkrát Peržania obyvateľov Naxosu prekvapili, a tí boli nútení opustiť svoje mesto a utiecť do hôr. Opustené mesto Peržania vyplienili a vypálili.

Obliehanie Naxosu (499 pred Kr.)

Obliehanie Naxosu (500 – 499 pred Kr.) bol konflikt medzi Staroperzskou ríšou pod vedením Megabatesa (s pomocou Iónskych Grékov vedených Aristagorom a Naxoských exulantov) proti ostrovu Naxos. Tento konflikt nakoniec vyprovokoval 5-ročnú vojnu medzi Grékmi a Peržanmi a stal sa tak prvou bitkou Grécko-perzských vojen.

V roku 500 pred Kr. presvedčili Naxoskí exulanti Milétskeho tyrana Aristagora, aby sa pokúsil o dobytie ostrova Naxos a vrátil im tak ich domov. Aristogoras získal pomoc od svojho vládcu, kráľa Perzie Dareia I., ktorý mu poslal 200 lodí a veľký počet vojakov pod vedením generála Megabatesa. Vzťah Megabatesa a Aristagora sa skomplikoval už o niekoľko dní po odchode armády z Milétu, keď Megabates potrestal jedného z Aristagorových priateľov za to, že nerozostavil hliadky.

Megabates – nahnevaný na Aristagora – údajne vyslal na Naxos posla, ktorý im oznámil, že prichádza Perzská armáda. Keď dorazila – spolu so svojimi Iónskymi spojencami – k ostrovu, obyvatelia boli na obliehanie dobre pripravení. Naxos mu úspešne odolával štyri mesiace, po ktorých sa Peržania museli pre vyčerpanie zásob a peňazí stiahnuť.

Táto porážka spôsobila veľké problémy Artafernovi, Dareiovmu bratovi a Aristagorovmu priateľovi, pretože Aristagoras jemu a kráľovi sľuboval ľahké víťazstvo. Porážka znamenala pre Peržanov veľké finančné straty a Aristagoras si "vyslúžil" Artafernovo a Megabatovo nepriateľstvo. Aristagoras – vidiac, že mu Perzia nie je priaznivo naklonená – sa rozhodol vyvolať revoltu Gréckych miest v Iónii proti Perzskej nadvláde, tzv. Iónske povstanie.

Obliehanie Sardisu (498 pred Kr.)

Obliehanie Sardisu (498 pred Kr.) bol lokálny vojenský konflikt medzi obyvateľmi Sardisu a alianciou Grékov z Iónie, Atén a Eretrie. Gréci boli pod vedením Aristagora z Milétu a Eualcida z Eretrie. Obliehanie bolo súčasťou Iónskeho povstania (499 - 494 pred Kr.) a Grécko-perzských vojen (500 - 484 pred Kr.).

Staroperzská ríša

Staroperzská ríša (iné názvy: Perzská ríša, Perzská veľríša, Ríša Achajmenovcov) bol štátny útvar s jadrom v dnešnom Iráne v rokoch 550 pred Kr. až 330 pred Kr. Vládli v ňom Achajmenovci. Zničil ho Alexander Veľký v rokoch 334 – 330 pred Kr.

Zoznam historických článkov/I

Tento index bol automaticky vygenerovaný podľa tejto kategorizácie. Obsahuje 155 článkov. Aby sa nové články zobrazili v tomto indexe, musia byť zaradené aspoň do jednej z vymenovaných kategórii. Nové a upravené kategórie sa zohľadnia pri nasledujúcom generovaní.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.