Feudalizmus

Feudalizmus (v niektorých kontextoch aj feudálna spoločnosť) je označenie pre spoločenský a/alebo politický a/alebo ekonomický systém prevažne spätý so stredovekom, ktoré nemá jednotnú definíciu. Jeho hlavnou črtou je však vždy lénny systém.

V západoeurópskej historiografii sa pre Európu (vrátane strednej) spravidla vzťahuje len na obdobie vrcholného a neskorého stredoveku (po rozpade ríše Karla Veľkého). V marxistickej historiografii je to spoločensko-ekonomická formácia, ktorá predchádza kapitalizmu a nasleduje po otrokárskej spoločnosti, a ktorá trvala od začiatku stredoveku do anglickej revolúcie v Anglicku, francúzskej revolúcie vo Francúzsku a revolúcie 1848 v Rakúsku a Uhorsku. Na Slovensku podľa takejto definície feudalizmus trval od 8. storočia do roku 1848, pričom sa rozlišujú štádiá:

  • genéza feudalizmu (do vzniku Nitrianskeho kniežatstva)
  • včasný feudalizmus (do 1200)
  • rozvitý feudalizmus (1200 – 1526)
  • neskorý feudalizmus (1526 – 1785)
  • rozkladajúci sa feudalizmus (1785 – 1848).

Vývoj pojmu

Etymologicky slovo vzniklo odvodením z latinských slov feudum (léno) a allodium (celkové vlastníctvo) a feum (čo je latinská forma staronemeckého *fihu – dobytok). Léno bol majetok, ktorý lénny pán (napr. kráľ, arcibiskup, barón) udelil svojmu vazalovi (lénnikovi, lat. feodatus) výmenou za osobné služby.

Pojem feudalizmus vznikol ako politické heslo v prvej polovici 19. storočia, keď sa francúzska revolúcia označovala ako boj proti „régime féodal“ (feudálny režim), čo bolo všeobecné označenie pre pomery pred revolúciou. Následne sa pojem začal v Európe a inde používať ako synonymum pre staré, prežité pomery. Potom došlo k prvým pokusom o vedeckú definíciu pojmu, pričom sa prejavili rozdiely medzi marxistickou historiografiou (historický materializmus), ktorá sa snaží miešať teóriu s vedeckou a sociálnou praxou, a ostatnou historiografiou, ktorá sa snaží hrať len úlohu objektívneho pozorovateľa.

V prvej fáze vedeckého definovania pojmu zohrali úlohu právni historici, ktorí oddelili pojem od včasného novoveku (pred 1789) a „priradili“ ho k stredovekému lénnemu systému. Zároveň sa ale pri podrobnejšom pohľade objavili dodnes platné problémy definície: Má sa pod feudalizmom chápať len lénny systém, vzťah medzi lénnym systémom a stredovekým domíniovým systémom (usporiadaním vlády nad pôdou) alebo má pojem zahŕňať aj mestá? Je podstatou feudalizmu vláda šľachty, vláda vrstvy vlastníkov pôdy nad neslobodnými roľníkmi alebo zložité nepríbuzné mocenské štruktúry? Odpovede určujú aj to, do akého vzťahu treba dať pojmy feudalizmus a kapitalizmus.

Od konca 19. storočia sa situácia zmenila. Rast kolonializmu a s tým súvisiacim poznaním života „primitívnych“ mimoeurópskych kultúr viedol mnohých k tomu, že považovali za „prirodzené“, že vývoj ľudstva viedol od „nízkeho“ k „vysokému“, teda že prebiehal evolučne. Toto sa prejavilo aj na chápaní feudalizmu. Vtedajší sociológovia ho napríklad definovali ako „násilnú nadvládu nad bezprávnymi a vykorisťovanými roľníkmi, ktorá vznikla dobytím“. Kultúrni historici ho zas definovali ako stupeň vo vývoji ľudstva. „Najúspešnejšia“ však bola definícia Karola Marxa, ku ktorej dospel viac-menej sekundárne pri svojej analýze kapitalizmu. Feudalizmus uviedol popri antických a ázijských spôsoboch výroby medzi „spôsobmi výroby, ktoré predchádzali kapitalizmu“. Neskôr tento pohľad doplnil Lenin, a Stalin jeho definíciu definitívne „ukotvil“ svojím „zákonom“ o zákonitom slede piatich postupných spoločenských formácií – praveká spoločnosť, otrokárska spoločnosť, feudalizmus, kapitalizmus a socializmus.

Rozdiel medzi marxisticko-leninským a nemarxistickým chápaním pojmu bol vtedy ten, že kým nemarxisti feudalizmus chápali len v súvislosti s organizáciou (zriadením) a udržiavaním spoločenskej moci v stredoveku, marxisticko-leninské chápanie feudalizmus definovalo ekonomicky : cez vlastníctvo výrobných prostriedkov, výrobné vzťahy a výrobné sily, pričom sa štát, cirkev a právo chápu len ako „nadstavba“ (pretože nesúvisia s ekonomikou). Podľa marxistov „protirečenia“ najmä medzi feudálmi a roľníkmi vedú k „triednym bojom“, ktoré nakoniec revolúciami (vo Francúzsku francúzska revolúcia, na Slovensku revolúcia 1848) „spoločensko-ekonomickú formáciu“ feudalizmus ukončia. Podľa marxistov je feudalizmus predovšetkým spoločnosť triedne usporiadaná, kde privilegovaná trieda vykorisťuje triedu výrobcov (poddaných). V bojoch poddaných za sociálnu či náboženskú spravodlivosť marxisti často videli predobraz socialistických revolúcií (čo ovplyvnilo napríklad chápanie husitského hnutia v bývalom Česko-Slovensku) a stredoveké komúny (organizované predovšetkým z náboženských pohnútok) videli ako predobraz komunizmu. Zneužitie pojmu feudalizmus súviselo aj s odmietnutím štúdia „vykorisťovateľov“ (šľachta a cirkev), pozornosť sa primárne musela venovať štúdiu „vykorisťovaných“.

V nasledujúcom období (20. storočie) sa štúdie a práce o feudalizme na západe zaoberali analýzou lénneho systému a štruktúrami stredoveku, kým na východe (marxisti) sa zaoberali všeobecne stredovekom, pretože feudalizmus slúžil len ako dogmatický pojem na členenie dejín. Na západe sa objavili rôzne definície feudalizmu, napr. „zložený pojem zahŕňajúci okrem lénneho systému a domíniového systému aj mestá, obmedzený na Európu“ (1914), „pojem všeobecných (porovnávajúcich) dejín s vojenskými, politickými a ekonomicko-sociálnymi zložkami, s rôzne dlhým historickým pôsobením v nástupníckych štátoch karolovskej ríše“ [1]. Do tohto pojmu feudalizmu porovnávacej histórie sveta (čiže porovnávanie iných častí sveta s Európou) spadajú už len Japonsko, Rusko a islamské štáty. Vo Francúzsku sa stal veľmi vplyvným pojem „feudálna spoločnosť“ (1939-1940) M. Blocha, ktorý použil porovnávací princíp (ale len pre obdobie stredoveku) a zameral sa na pojem spoločnosť. Jeho početní nástupcovia sa opierajú o etnologické poznatky a porovnávania rôznych kultúr, ktorými nahradzujú tradičný eurocentrický prístup.

V posledných desaťročiach 20. storočia sa dá konštatovať, že s pojmom feudalizmus ako s termínom často pracujú francúzski a sčasti anglickí medievalisti, kým (západní) nemeckí medievalisti uprednostňujú pojem stredovek, ktorí aj komplexne rozpracovali, pretože feudalizmus – zrejme v konfrontácii s východonemeckými kolegami – považujú za príliš ideologicky zaťažený. Vo východnej Európe, vrátane Slovenska, sa samozrejme používalo tradičné široké Marxovo, Leninovo a Stalinovo poňatie feudalizmu. Najmä po zverejnení Marxových raných spisov existovali aj pokusy (kongresy a pod.) o syntézu západného a východného chápania feudalizmu: Napríklad sa pripustilo, že jednotlivé spoločensko-ekonomické formácie pred kapitalizmom mohli existovať aj paralelne, nie len za sebou, a to najmä mimo Európy. Tiež sa pripustilo uvoľnenie prísneho marxistického delenia na „nadstavbu“ a „základňu“. V iných oblastiach sa historici začali v oblasti feudalizmu zaoberať aj „nižšími“ témami ako sú roľníci, rodinné hospodárstvo, obec vo vzťahu k vlastníkovi pôdy; ďalej napríklad vzťahmi medzi pohlaviami. Predovšetkým sa však naďalej pokračuje v porovnávaní rôznych vývojov v rôznych oblastiach sveta, kde sa neraz ukazuje, že vývoj v Európe bol skôr výnimkou ako paradigmou.

Niektorí spochybňujú pojem feudalizmus úplne a považujú ho za umelý a nefunkčný výraz, ktorý treba úplne odstrániť z odborných aj náučných publikácií.

Na vývoj mimo Európy je uplatnenie termínu feudalizmus naďalej problematické, aplikovanie analógie na mimoeurópsky kontext viedlo k použitiu tohoto termínu pre vývoj v Rusku, islamských krajinách, Japonsku za Šógunátu, pre Afriku 19. storočia, Čínu aj Indiu. V závislosti od definície možno však feudalizmus nájsť od starovekého Egypta až po americký juh v 19. storočí.

Základná charakteristika

Vznik lénneho systému sa viaže na obdobie sťahovania národov, keď Európu zaplavili bojovné skupiny Germánov vedené svojimi veliteľmi. Po usadení na dobytom území veliteľ (knieža, kráľ) udelil svojim bojovníkom do držby pôdu, za ktorú mu boli povinní vojensky slúžiť, resp. mu ju prepožičiavať do časovo ohraničenej lehoty, ktorá zväčša predstavovala obdobie medzi sejbou a žatvou, časť svojich ozbrojencov, ako napríklad pri príležitosti vojenského ťaženia, ktorému velil panovník alebo jeho zmocnenec. Táto pôda bola udeľovaná buď doživotne, alebo dedične, na dediča tak prechádzala vojenská povinnosť otca. Lénny pán sa často ocitol vo vazalskom pomere silnejšieho baróna, markgrófa či kráľa. Tak sa vytvoril ideálny model lénnych vzťahov v stredovekej spoločnosti, na vrchole stál kráľ na na opačnom konci neprivilegovaní poddaní. Už vo Franskej ríši Karola Veľkého vyšiel zákon, že nikto nemohol stáť mimo lénneho systému. Feudalizmus - lat. slovo feudum - léno (požičiavaný majetok)

Vo východnej časti Európy bol model menej striktný, no aj tu sa vytvára feudalizmus, s tým rozdielom, že sa zachováva formálna rovnosť (nižšej) šľachty a barónov napriek ich sociálnej nerovnosti.

Záver feudalizmu v západnej Európe prichádza ku koncu stredoveku a súvisí so zámorskými objavmi, bankovníctvom, urbanizáciou, pokrokom v technológiách, koncentráciou kapitálu, ale aj s uplatňovaním písaných zákonov, mestskou a stavovskou samosprávou. Od 15. storočia dochádza k narúšaniu feudalizmu, čiastočne aj dôsledkom morových epidémií, ktoré vyľudňujú celé oblasti a lénni páni tak nemôžu aplikovať úplný ekonomický útlak. Definitívny zánik prinášajú až novoveké revolúcie a uplatnenie rovnosti ľudí pred zákonom.

V strednej a východnej Európe naopak nastáva obdobie tzv. druhého nevoľníctva, keď je dôsledkom sociálnych nepokojov na poddaných uvalené ekonomické i právne nevoľníctvo a ich feudálny pán sa stáva pánom nielen ich majetku, ale aj života. Toto sa na Slovensku tradične interpretuje ako pokračovanie feudalizmu. Vo väčšine krajín bol útlak limitovaný nedostatkom ľudí v 16 - 17. storočí dôsledkom epidémií a vojen. Koniec nevoľníctva prináša až osvietenstvo, poddanstvo likvidujú až revolúcie v rokoch 1848-49. V Rusku pretrvalo nevoľníctvo do roku 1861-66.

Referencie

  1. O. Hintze 1929, podobne Encyclopedia of Social Sciences 1932, Feudalism in History 1956

Externé odkazy

Divadlo (umenie)

Divadlo alebo divadelné umenie je najstarší druh dramatického umenia, realizujúci sa v živej interakcii herca a diváka. Divadelné umenie je kolektívnej povahy, vysoko syntetické, časopriestorové, audio-vizuálne, pokiaľ je jeho základom dráma reprodukčno-interpretačné. Divadelné umenie je predmetom teatrológie. Je to špecifická ľudská činnosť odvodená od hry. Sémantika tohto pojmu integruje zrak, miesto a hru.

Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie

Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie (1789 – 1815) predstavujú právne normy, právne inštitúty a právne odvetvia spojené a usporiadané podľa pravidiel do systému. Vychádza z kontinentálneho právneho systému a tvorí ho právo písané a výlučné, ktoré je výsledkom zákonodarnej činnosti orgánov štátu na to určených.

Aby sa francúzsky právny systém definoval a odlíšil od ostatných subsystémov kontinentálneho právneho systému, bola potrebná revolúcia, pretože v nej sa spojila snaha ľudu vymaniť sa spod nadvlády feudalizmu s myšlienkami osvietenskej filozofie. Tieto faktory ovplyvnili francúzsky právny systém, ktorého vývoj v rámci novoveku vyvrcholil práve v rokoch 1789 – 1815. Preto možno právny systém v období Veľkej francúzskej revolúcie 1789 – 1815 charakterizovať ako právny systém revolučný, meniaci a vyvíjajúci sa, ktorý sa menil v závislosti od sociálnej, ekonomickej, mocenskej a poľnohospodárskej situácie v krajine.

Jeden zo smerodajných momentov pre francúzsky právny systém v období Veľkej francúzskej revolúcie prišiel, keď sa tretí stav prehlásil za Ústavodarné národné zhromaždenie a za cieľ si stanovil prijať ústavu. Ešte pred ňou však Ústavodarné národné zhromaždenie prijalo mnohé významné dokumenty, ktoré boli dôležité v ďalšom vývoji právneho poriadku Francúzska, predovšetkým augustové dekréty a Deklaráciu práv človeka a občana, ktorými sa de iure zrušil feudalizmus. Po zrušení privilégií a deklarovaním rovnosti revolučné francúzske zákonodarstvo začalo klásť veľký dôraz na individuálne práva a rovnosť medzi občanmi. Z toho dôvodu sa zmenilo aj ponímanie niektorých inštitútov súkromného práva, napríklad vlastníctva, manželstva a dedičského práva.

Revolučné roky postupne prinášali zmeny – politické zmeny, zmeny formy štátu, zmeny práva tak súkromného ako aj verejného. Následne zmeny v rámci zloženia a rozloženia faktickej zákonodarnej a politickej moci v jednotlivých etapách revolúcie mali za následok aj zmeny obsahu dokumentov, respektíve menil sa rozsah práv priznaných v dokumentoch pre potreby danej etapy revolúcie, ale základné princípy v rámci právneho systému sa zachovávali.

Definitívnym momentom, v ktorom sa odlíšil francúzsky právny systém od ostatných subsystémov kontinentálneho systému práva, bol začiatok vlády cisára Napoleona Bonaparta. Celé obdobie, počas ktorého vo Francúzsku pôsobili volené zákonodarné orgány, neexistoval reálny priestor a dostatočná vôľa všetkých zúčastnených strán na krok k tvorbe jednotných a ucelených zákonníkov súkromného práva. Príchodom cisára, ktorý už ako konzul de facto disponoval absolútnou mocou nad krajinou a právom, sa otvorila cesta k dotvoreniu francúzskeho právneho systému. Kodifikácie zo súkromnoprávnej oblasti právneho systému, ktorými boli Code Civil, „Code de procedure civil“ a „Code de commerce“, predstavovali syntézu právnych noriem antického Ríma na základe ktorých vystaval Napoleon zákonníky obsahujúce tak normy predrevolučného Francúzska ako aj normy, ktoré boli prijaté počas revolúcie.

Celá revolúcia mala niekoľko významných prínosov pre svet, spoločnosť a samozrejme pre právo. Z právneho hľadiska francúzska expanzia v priebehu novoveku otvorila priestor pre šírenie kódexov revolučného Francúzska do celého sveta a tým aj rozšírenie francúzskeho právneho systému, ktorý podobu dostal práve počas revolučných udalostí v rokoch 1789 – 1815. Vďaka Napoleonovi a jeho vojenským aktivitám sa hlavne Code Civil rozšíril v Európe a viac či menej ovplyvnil krajiny, ktoré boli Francúzsku podrobené.

Historická veda

Historická veda (iné názvy: história, historiografia, dejepis, dejepisná veda) je spoločenská veda zaoberajúca sa skúmaním, poznávaním, interpretáciou a hodnotením dejín na základe historických prameňov, pričom využíva historické metódy. Vedec zaoberajúci sa históriou sa nazýva historik. Jeho úlohou je pokiaľ možno objektívne a reálne vyhodnotiť historické procesy.

Jazerci

Jazerci, (gr. Εζερίτες-Ezerites, alebo Νεζερίτες-Nezerites ) boli južnoslovanský kmeň usídlený na juhovýchode polostrova Peloponéz v dnešnom Grécku. Prvé zmienky o Jazercoch pochádzajú až z 10. storočia od Konstantina Porfyrogenéta, kedy sú od roku 941 vedení ako platcovia daní Byzantskej ríši. V priebehu 12.–13. storočia podľahli helenizácii. Jazerci boli súčasťou etnogenézy novodobého gréckeho národa.

Kolektivizácia poľnohospodárstva

Kolektivizácia poľnohospodárstva alebo kolektivizácia je premena individuálneho súkromného hospodárstva na kolektívne. Historicky sa uskutočňovalo buď dobrovoľným združovaním roľníkov do družstiev alebo vytváraním štátnych poľnohospodárskych podnikov či znárodňovaním. Jej cieľom bolo vo väčšine prípadov odstrániť prežité historické vzťahy (feudalizmus). Kolektivizácia preto prebiehala aj v nekomunistických krajinách (Taiwan).

Najrozsiahlejšia kolektivizácia prebehla v Sovietskom zväze na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia (Kolektivizácia v Sovietskom zväze). Všetka pôda bola vtedy sústredená do kolchozov a sovchozov. Samostatne hospodáriaci roľníci (tzv. kulaci) boli ako vrstva obyvateľstva prenasledovaní a takmer celkom zlikvidovaní. Niektorí z nich boli vysídlení do Gulagov na Sibír a do Kazachstanu.

V Česko-Slovensku kolektivizácia prebiehala v dvoch etapách. Prvá prebiehala v rokoch 1949 - 1955, druhá v rokoch 1955 - 1960. Pôda sa stávala súčasťou jednotných roľníckych družstiev (skr. JRD). Prvé zákony boli prijaté 23. februára 1949. Z kultúrneho hľadiska predstavovala kolektivizácia na Slovensku výraznú diskontinuitu. V tradične poľnohospodárskej krajine obyvatelia vidieka začali vo väčšej miere pracovať v mestských fabrikách, čo podporilo výraznú industrializáciu krajiny.

Komunizmus

Komunizmus môže označovať:

spoločenský a hospodársky systém založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov a na beztriednej spoločnosti (jestvujúci ako myšlienkový konštrukt); politická ideológia vychádzajúca z teórie marxizmu-leninizmu

politické hnutia usilujúce sa o presadenie komunistického spoločenského systému v praxi

v politológii: nedemokratické štátne zriadenie založené na vláde jednej strany (tzn. totalitná vláda komunistickej strany) a centrálne plánovanej ekonomike (napr. v Rusku po tzv. Októbrovej revolúcii, v ČSR po Februárovom prevrate, na Kube po Kubánskej revolúcii) – bližšie pozri (presnejší termín) komunistický režim

Lénny prímus

Lénny prímus bol nárok šľachty na uvoľnené léna. Panovník nemohol uvoľnené léno pričleniť k vlastným pozemkom, ale musel ho do 1 roka, 6 týždňov a 3 dní (hovorí sa "do roka a do dňa") prideliť inému vazalovi.

Léno

Léno (nem. Lehen; lat. feudum, beneficium) alebo feudum (v širšom zmysle) bol (najmä v stredoveku) pozemok alebo úrad (hodnosť) spojený s dôchodkami, udelený nejakou osobou či inštitúciou pod podmienkou, že prijímateľ zloží sľub vernosti (a spravidla bude poskytovať nejakú službu).

Marcové zákony

Marcové zákony alebo marcové konštitučné zákony (maď. Áprilisi törvények – Aprílové zákony) bolo 31 zákonov, ktoré prijal uhorský snem v Bratislave 15. marca 1848 na začiatku revolúcie v roku 1848, a ktoré vstúpili do platnosti 11. apríla 1848 podpisom cisára v bratislavskom Primaciálnom paláci. Zákony ukončili metternichovský absolutizmus.

Hlavné body spomenuté v týchto zákonoch boli:

zrušenie poddanstva (len pre urbariálnych roľníkov) – odstránenie roboty, cirkevného desiatku, zemepanského deviatku a iných poddanských povinností

zavedenie všeobecného zdanenia

zrušenie nescudziteľnosti pôdy

zrušenie miestodržiteľskej rady a uhorskej Dvorskej kancelárie

obmedzenie právomocí (rakúskeho a uhorského) kráľa a vlády vo Viedni; praktické zredukovanie rakúskej monarchie na personálnu úniu Rakúska a Uhorska (viedenské orgány mohli spolurozhodovať len vo veciach vojenstva, financií a zahraničných vecí)

ustanovenie prvej samostatnej (od Viedne nezávislej) uhorskej vlády

zaručenie základných ľudských a občianskych práv

povolenie tvorby ozbrojených národných gárd

majetkový a vzdelanostný cenzus na voľby (celkovo mohlo voliť 6 % obyvateľstva)

vyhlásenie maďarčiny za úradný jazykZákony nezaručovali práva žiadnym iným uhorským národom okrem maďarského, hoci Nemaďari v tom čase tvorili okolo 60% obyvateľstva. V marxistickom ponímaní ukončili v Uhorsku feudalizmus a začali obdobie kapitalizmu.

Márún Abbúd

Márún Abbúd (* 9. február 1886, Ajn Kfa, Libanon – † 3. jún 1962, Ajn Kfa, Libanon) bol libanonský prozaik, publicista, literárny kritik a prekladateľ. Okrem literárnej činnosti prednášal na univerzite dejiny arabskej literatúry. K jeho najvýznamnejším dielam patrí historický román Al-Amír al Ahmar (Červený emir, 1954) kritizujúci feudalizmus a niekoľko poviedkových zbierok.

Nevoľníctvo

Nevoľníctvo je zostrená forma poddanstva roľníkov, vyskytujúca sa v Európe spravidla jednak v stredoveku (prvé nevoľníctvo) a jednak v novoveku do 18./19. storočia (druhé nevoľníctvo). Nevoľník spravidla nemôže zmeniť ani bydlisko, ani povolanie, ani iné stránky svojho života a života svojich detí.

V širšej strednej Európe existovalo najmä od 9. do 12. storočia (prvé nevoľníctvo) a potom zas v závislosti od štátu od 15./16. storočia do 18./19. storočia (druhé nevoľníctvo). Druhé nevoľníctvo bolo v rakúskej časti habsburskej monarchie zrušené v roku 1781, v uhorskej časti (vrátane Slovenska) v roku 1785 (pričom postavenie nevoľníkov sa zlepšilo už urbárskymi reformami v roku 1769), v Nemecku v rokoch 1807 - 1817, v Poľsku v roku 1791 a vo Francúzsku (kde nevoľníctvo existovalo v novoveku len v náznakoch) v rokoch 1779 a 1789. Extrémami sú Rusko, kde nevoľníctvo existovalo od konca 16. storočia až do roku 1861 a Anglicko, kde zas existovalo len do 14. storočia.

Prvé nevoľníctvo bol vzťah v Európe známy z obdobia raného a vrcholného stredoveku, kedy bol roľník úplne bezprávny a nazýval sa po nemecky Leibeigen (nevoľník), anglicky serf (nevoľník/vazal), latinsky servus (nevoľník/otrok), a bol de-facto otrok, ktorý však nemohol byť predaný a mohla byť predaná iba pôda, na ktorej pracuje.

Korene druhého nevoľníctva siahajú v strednej Európe do polovice 15. storočia, kedy sa postavenie poddaných začalo zhoršovať najmä výrazným obmedzením slobody sťahovania, zvyšovaním závislosti od zemepána a zvyšovaním požadovanej roboty. Poddanské postavenie sa tiež stávalo dedičným. Najviac k definitívnemu zavedeniu druhého poddanstva prispeli začiatkom 16. storočia v Nemecku Nemecká sedliacka vojna a v Uhorsku Dóžovo povstanie.

Poddanstvo

Poddanstvo (príslušná podriadená osoba sa nazýva poddaný, príslušná vlastnosť poddanosť) môže byť:

všeobecne a v histórii: (právny) vzťah podriadenosti medzi osobou nižšieho stupňa (podanným) a osobou vyššieho stupňa (pánom), neslobodnosť, najmä takýto vzťah medzi nižším feudálom a vyšším (aj kráľom), pozri napr. pod feudalizmus

špecificky v histórii v súvislosti s roľníkmi: (právny) vzťah podriadenosti roľníka a pozemkového vlastníka (zemepána, feudála), pri ktorom je roľník osobne závislý od pozemkového vlastníka, a ktorý je typický pre stredoveké spoločenské pomery (resp. v marxistickom chápaní pre feudalizmus), pozri poddanstvo (roľníci)Poddanosť môže byť aj:

nevoľnosť, zotročenosť, bezprávnosť, ujarmenosť

poslušnosť, pokornosť

Poddanstvo (roľníci)

Poddanstvo je (právny) vzťah podriadenosti roľníka (tzv. poddaného) a pozemkového vlastníka (pána, zemepána, feudála), pri ktorom je roľník osobne závislý od pozemkového vlastníka, a ktorý je typický pre stredoveké spoločenské pomery (resp. v marxistickom chápaní pre feudalizmus). Zostrená forma poddanstva sa nazýva nevoľníctvo (pričom tzv. prvé nevoľníctvo terminologicky často nezaraďujeme pod poddanstvo).

Základom poddanstva je fakt, že pôdu (pozemky, latinsky "feudum") vlastní pán, poddaný tohto pána na tejto pôde má k pôde len užívacie právo, za ktoré pánovi odvádza tzv. feudálnu rentu.V Európskom stredoveku a novoveku malo poddanstvo v jednotlivých krajinách rozdielne formy. Na Slovensku vzniklo v 10.-13. storočí z tzv. prvého nevoľníctva, v novoveku prerástlo do tzv. druhého nevoľníctva (v Uhorsku zrušeného 1785). Feudálne vzťahy medzi poddanými a šľachtou boli zrušené až v roku 1848 tzv. marcovými zákonmi.

Sedliak (poddanstvo)

Sedliak bol v časoch poddanstva príslušník najmajetnejšej vrstvy z poddaných na zemepanskej pôde, t. j. taký poddaný na zemepanskej pôde, ktorý mal v držbe buď celú poddanskú usadlosť alebo jej relatívne veľkú časť (neskôr upresnené na najmenej 1/8 usadlosti). Manželka sedliaka sa nazývala sedliačka.

Sedliak nepatril medzi zemanov. Ostatní, chudobnejší, poddaní na zemepanskej pôde sa označovali ako želiari (resp. želiari a podludníci). Primerane k veľkosti majetku sedliaka boli stanovené jeho povinnosti voči zemepánovi.

Povinnosti a bremená sedliakov na Slovensku možno časovo rozdeliť na tri etapy:

Prvá trvala od začiatku kolonizácie do vzbury sedliactva v roku 1514.

Druhá sa počíta od vzbury sedliactva v roku 1514 do uznesenia tereziánskeho urbára v roku 1767.

Tretia trvala od roku 1767 až do zrušenia poddanstva v roku 1848 .

Slobodník (rozlišovacia stránka)

Slobodník môže byť:

vojenská hodnosť, pozri slobodník

vo feudalizme: človek zbavený robotných povinností, pozri slobodník (feudalizmus)

priezvisko, pozri Slobodník (priezvisko), napr.:

Dušan Slobodník (1927 – 2001), slovenský spisovateľ, prekladateľ a politik

Martin Slobodník (* 1970), slovenský sinológ, tibetológ, prekladateľ, historik a žurnalista.

Milan Slobodník (1932 – 1970), slovenský redaktor, scenárista a pedagóg, brat Dušana

Kvetoslava Slobodníková (* 1939), slovenská redaktorka

Viktória Slobodníková, slovenská prekladateľka

Spoločensko-ekonomická formácia

Spoločensko-ekonomická formácia alebo spoločensko-hospodárska formácia alebo sociálno-ekonomická formácia je v marxistickej historiografii forma spoločnosti daná jednotou výrobných síl a výrobných vzťahov na určitom historickom stupni ich vývoja; jedna zo základných etáp historického vývoja spoločnosti. Existujú tieto spoločensko-ekonomické formácie: prvotnopospolná spoločnosť (prvotnopospolné zriadenie), otrokárske zriadenie, feudalizmus, kapitalizmus a komunizmus.

Stredovek

Stredovek je epocha historického vývoja Európy medzi starovekom a novovekom. Tento pojem zaviedli humanisti na označenie obdobia medzi antikou a renesanciou antiky.

Názov je synonymom latinského media aetas (media = stredný a aetas = vek, doba). V odbornej literatúre sa používa adjektívum medieválny, vetva histórie, ktorá stredovek študuje, sa nazýva medievalistika.

Štúrovci

Štúrovci bol hlavný prúd slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia nazvaný podľa najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra.

Formovali sa v 30. rokoch zo študentov evanjelického lýcea v Bratislave, ktorí sa združovali v spoločnosti českoslovanskej. V duchu moderných európskych politických ideí štúrovci odmietali systém Svätej aliancie, feudalizmus, absolutizmus, privilégiá šľachty, maďarizáciu, požadovali suverenitu národa, zásadu ústavnosti a zastupiteľstva. Kontaktovali sa s rovnako radikálne orientovanými študentskými krúžkami v slovanských mestách. Veľkú pozornosť venovali ľudovej kultúre a životu neprivilegovaných vrstiev, ku ktorým sa obracali svojou literárnou tvorbou i praktickou činnosťou.

Štúrovci:

Ľudovít Štúr

Ján Kalinčiak

Samo Chalupka

Andrej Sládkovič

Janko Kráľ

Ján Botto

Janko Matúška

Michal Miloslav Hodža

Jozef Miloslav Hurban

August Horislav Škultéty

Samo Tomášik

Viliam Pauliny-Tóth

Ján Francisci-Rimavský

Samo Bohdan Hroboň

Šógun

Šógun (将軍:しょうぐん, shōgun?) výslovnosť je "najvyšší generál samurajov". Ide o vojenskú hodnosť aj historický titul v Japonsku. Hodnosť je ekvivalentná "generálovi", vysokému dôstojníkovi v armáde. Ako titul, je to skrátená forma sei-i taišógun (征夷大将軍:せいいたいしょうぐん, sei-i taišógun?). Vládli v rôznych dobách v histórii Japonska a ich vláda sa ukončila, keď šógun Jošinobu Tokugawa podal abdikáciu jeho výsosti Cisárovi Meidži v roku 1867.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.