Európska únia


Európska únia (EÚ) je integračné zoskupenie, ktoré od posledného rozšírenia v roku 2013 tvorí 28 členských štátov s celkovým počtom 503,7 miliónov obyvateľov (približne 8 % svetovej populácie).

Prvá organizácia, Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, predchodkyňa dnešnej EÚ, bola založená Parížskou zmluvou z roku 1951. Samotná EÚ vznikla v roku 1993 na základe Zmluvy o Európskej únii, známej aj pod názvom Maastrichtská zmluva z roku 1992.

Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na nadnárodné európske inštitúcie. Stupeň integrácie v Únii nedosiahol takú hĺbku, aby sa dalo hovoriť o federácii ako zvrchovanom subjekte medzinárodného práva, je však oveľa hlbšia ako v medzinárodných organizáciách. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za zoskupenie štátov ("medzinárodnú organizáciu") sui generis. Európska únia má medzinárodnoprávnu subjektivitu. Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy získala Únia aj plnú subjektivitu z hľadiska úniového práva (okrem iného tým, že sa stala právnym nástupcom zrušeného Európskeho spoločenstva).

Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované – menová únia a zavedenie občianstva únie.

Aktivity Európskej únie pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a pod., pozri Politika Európskej únie.

Motto: Zjednotení v rozmanitosti
(Latinsky: In varietate concordia)
Flag of Europe
Hymna: Óda na radosť
Global European Union
EU28-2013 European Union map
Úradné jazyky
Európska rada
 - predseda
Donald Tusk Poľsko
Európska komisia
 - sídlo
 - predseda
 - podpredsedníčka/
vysoká predstaviteľka
únie pre zahraničné
veci a bezpečnostnú politiku

Brusel Belgicko
Jean-Claude Juncker Luxembursko
Federica Mogheriniová Taliansko
Rada Európskej únie
 - sídlo
 - predsedajúca krajina

Brusel Belgicko
Fínsko, Fínsko júl až december 2019
Európsky parlament
 - sídlo





 - predseda

Štrasburg Francúzsko
(plenárne zasadnutia)
Brusel Belgicko
(výbory)
Luxemburg Luxembursko
(Generálny sekretariát)
David Sassoli Taliansko
Rozloha
 - celkom
7. miesto na svete
4 382 217 km²
Obyvateľstvo (2011)
 - celkom
 - hustota zaľudnenia
3. miesto na svete
507 742 653
115 obyv./km²
HDP (nominálny)
 - celkom
 - na obyvateľa
1. miesto na svete
16 574 miliárd €
23 400 €
Časové pásmo UTC +0 až +2, so zámorskými územiami -4 až +4
Internetová koncovka .eu
Smerové telefónne číslo +388 ETNS (+3 navrhnuté v roku 1996 ako smerové telefónne číslo Európskej únie)
RakúskoBelgickoBulharskoCyprusČeskoNemeckoDánskoDánskoEstónskoŠpanielskoFínskoFrancúzskoFrancúzskoSpojené kráľovstvoSpojené kráľovstvoGréckoGréckoMaďarskoÍrskoTalianskoTalianskoTalianskoLitvaLuxemburskoLotyšskoHolandskoPoľskoPortugalskoRumunskoŠvédskoSlovinskoSlovenskoIslandČierna HoraMacedónskoChorvátskoTureckoTureckoMaltaKanárske ostrovyAzoryMadeiraFrancúzska GyuanaGuadeloupeRéunionMartiniqueMayotte
Členské krajiny (modrá farba) a kandidátske krajiny (žltá farba) EÚ (klikateľná mapa)

Územie Európskej únie

Európska únia sa rozkladá na území s rozlohou 4 382 217 km², jej územie ohraničuje na severovýchode Fínsko, na juhovýchode Cyprus, na juhozápade Portugalsko a na severozápade Írsko.

Zámorské územia

Neoddeliteľnou súčasťou Európskej únie sú aj:

Asociované územia

Okrem toho je k Európskej únii veľa území asociovaných, existujú taktiež pod správou členských štátov Európskej únie, ktoré do Európskej únie nepatria a podobne, pozri Oblasti so zvláštnym postavením.

Dejiny

Povojnové začiatky

Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba „zabezpečiť základné životné potreby“ pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie „zabezpečenie mieru a bezpečnosti“ na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.

Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým ekonomickým a politickým nacionalizmom. V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou. Politický nacionalizmus sa stal priamou príčinou 2. svetovej vojny. Preto sa dá za jednu z hlavných príčin povojnovej európskej integrácie označiť snaha o prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr.

Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.

Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce:

  • zabezpečenie mieru na európskom kontinente
  • prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr
  • umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu

Päťdesiate, šesťdesiate roky

Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.

Robert Schuman, francúzsky minister zahraničia, predostrel Schumanov plán, aby o uhliarskom priemysle nerozhodovali národné štáty (víťazné štáty by taktiež nemali mať väčšie právomoci ako porazené Nemecko); o priemysle mala rozhodovať nová medzinárodná inštitúcia. Na základe tejto myšlienky vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva. Neúspešné boli projekty Európskeho obranného spoločenstva a Európskeho politického spoločenstva.

Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila Európske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).

Euxropa Konstitucio Fina Akto subskriboj (Slovakio)
Podpisy Eduarda Kukana a Mikuláša Dzurindu do ústavy

Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 boli podpísané takzvané Rímske zmluvy (s platnosťou od roku 1958) zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.

V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, ich právna subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri organizácie začali spoločne nazývať Európske spoločenstvá.

V roku 1968 bola na základe Zmluvy o EHS vytvorená „colná únia“, t. j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.

Sedemdesiate, osemdesiate roky

Quai d'Orsay
Quai d'Orsay
Eurotower in Frankfurt
Európska centrálna banka

Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapríčinené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, navyše oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoázijských výrobcov.

Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza v podobe rozpadu Brettonwoodského menového systému. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým fluktuáciám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch. Zaviedla sa taktiež košová menová jednotka ECU (Európska menová jednotka), ktorá slúžila k zúčtovaniu medzinárodných menových operácií.

So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. JEA predstavoval do tej doby najvýznamnejší zásah do Rímskych zmlúv. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu:

  • „fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál;
  • „technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu;
  • „daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a veľmi politicky citlivá.

JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.

V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:

Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985.

V roku 1985 bola predstaviteľmi piatich krajín podpísaná Schengenská dohoda, ktorej cieľom bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc. Táto dohoda nebola súčasťou právneho poriadku Európskych spoločenstiev, stala sa ňou až od Amsterdamskej zmluvy. Signatárskymi krajinami boli v roku 1985 Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

Deväťdesiate roky a nové tisícročie

Podpísaním Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv. Po novom sa na európskej úrovni začalo spolupracovať v oblasti „spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ a „justičných záležitostiach“. Zmluva zmenila názov Európskeho hospodárskeho spoločenstva na Európske spoločenstvo, pretože integračné aktivity pod touto inštitúciou už dávno presiahli len pôvodné ekonomické zámery. Čo ale bolo hlavné, podpisom Maastrichtskej zmluvy vznikla Európska únia, zastrešujúca všetky existujúce integračné aktivity. Tie sa od Maastrichtskej zmluvy začali deliť do troch hlavných kategórií, tzv. troch pilierov, ktorými boli

1. pilierEurópske spoločenstvá: spadajú sem všetky aktivity realizované už pred Maastrichtom, mimo inej politiky: poľnohospodárske, obchodné, regionálne, sociálne aktivity spadajú pod ďalšie dva piliere zavedené až Maastrichtskou zmluvou:

2. pilierSpoločná zahraničná a bezpečnostná politika

3. pilierJustícia a vnútorná bezpečnosť

Na začiatku 90. rokov bol už dokončený projekt vnútorného trhu a medzi európskymi štátmi panoval konsenzus, že by bolo vhodné pokračovať v integrácii smerom k hospodárskej a menovej únii. Medzi hlavné ciele Maastrichtskej zmluvy bolo preto taktiež vytvorenie hospodárskej a menovej únie a s tým spojené zavedenie spoločnej európskej meny.

Zároveň sa začiatkom 90. rokov podarilo dovŕšiť proces vytvorenia Európskeho hospodárskeho priestoru, teda integračného zoskupenia Európskych spoločenstiev a Európskeho združenia voľného obchodu.

V priebehu deväťdesiatych rokov boli uzatvorené ešte dve zmluvy významne ovplyvňujúce fungovanie EÚ:

Amsterdamská zmluva – 1997 – rozšírila spoluprácu v oblasti Tretieho piliera o spoluprácu v imigračnej politike a ochrane menšín, definovala základné práva občanov EÚ a základné princípy spoločnej zahraničnej politiky. Schengenské dohody sa stali súčasťou právneho systému EÚ.

Zmluva z Nice – 2001 – Predstavovala nové štádium v príprave na rozšírenie EU o krajiny strednej a východnej Európy, krajiny stredomorskej oblasti a pobaltské krajiny. Mala pripraviť európske inštitúcie, aby boli aj po plánovanom rozšírení akcieschopné. Upravovala ich veľkosť a spôsob ich fungovania. Okrem iného rozšírila hlasovanie kvalifikovanou väčšinou do ďalších oblastí, v ktorých sa predtým hlasovalo jednohlasne.

V deväťdesiatych rokoch a na začiatku 21. storočia sa členmi EÚ stali:

Reformácie po roku 2007

Revízia Paktu stability a rastu:

Potom, čo viac rokov za sebou prekračovali Francúzsko a Nemecko záväzky vyplývajúce z ich členstva v eurozóne (konkrétne išlo o prekročenie ročného deficitu verejných financií o viac ako 3 %, jedno z kritérií Paktu stability, neboli na nich uvalené žiadne sankcie, hoci zo zmlúv vyplýva opak. Toto kritérium bolo následne v marci 2003 zmiernené. Toto je kritizované hlavne menšími krajinami, ktoré sa snažili pod hrozbou sankcií a za nemalých obetí udržať svoje rozpočtové deficity v daných medziach.

Reforma rozpočtu EÚ:

Na rozpočte Európskej únie sa dlhodobo kritizuje vysoký podiel výdavkov na poľnohospodárstvo (cez 40 %) a malý podiel výdavkov na vedu a výskum (medzi 3 % a 4 %). Reformné snahy však narážajú na odpor štátov s relatívne silným poľnohospodárstvom ako je Francúzsko, Španielsko a Poľsko.

Lisabonská zmluva

EC-EU-enlargement animation
Rozširovanie Európskej únie

Po krachu Ústavy pre Európu sa na zasadnutí Európskej rady v júni 2007 rozhodlo, že sa zvolá medzivládna konferencia, ktorá vypracuje návrh novej tzv. reformnej zmluvy. Reformná zmluva, ktorá dostala oficiálny názov Lisabonská zmluva, zachováva podstatu návrhu Ústavy pre Európu, má však inú formu a upúšťa od niektorých politických symbolov obsiahnutých v návrhu Ústavy, ktoré sčasti spôsobili neúspech projektu Ústavy. Lisabonská zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009.

Finančná a hospodárska kríza

Finančná a hospodárska kríza doľahla na Úniu a jej členské štáty v roku 2008. Viedlo to k zavedeniu viacerých protikrízových opatrení. Vytvorené boli dva finančné mechanizmy. Prvým bol Európsky nástroj finančnej stability, tzv. dočasný Euroval. Druhým bol Európsky mechanizmus pre stabilitu, nazývaný aj trvalý Euroval.

Únia a členské štáty, najmä štáty používajúce menu euro, pracovali tiež na posilnení koordinácie hospodárskych politík. Jedným z opatrení smerujúcich k posilneniu koordinácie hospodárskych politík bolo uzavretie Zmluvy o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii, skrátene označovanej ako fiškálny pakt.

Brexit

Spojené kráľovstvo, doterajší členský štát EÚ, konalo dňa 23. júna 2016 referendum o členstve štátu v Európskej únii. Voliči hlasovali nadpolovičnou väčšinou 17,411 miliónov hlasov (51,9 %) za vystúpenie z únie, za zotrvanie v únii hlasovalo 48,1 % voličov. Novotvar "brexit" označuje z angl. Britain a angl. exit, britský odchod.

Nasledujúce ráno 24. júna 2016 rezignoval vtedajší premiér David Cameron a vo funkcii ho vystriedala ministerka vnútra Theresa Mayová.[1]

V roku 2017 začali oficiálne jednania Spojeného kráľovstva s orgánmi Európskej únie o podmienkach vystúpenia. V tejto súvislosti únia požaduje finančnú kompenzáciu a ostatné členské štáty sa snažia ujasniť podmienky ďalšieho voľného pracovného trhu, či pohybu obyvateľov medzi členskými a nečlenskými štátmi.

Geografia

Europe satellite orthographic
Satelitná snímka Európy

Najvyššou horou Európskej únie je Mont Blanc (4 808 m), ktorého vrchol leží na pomedzí Francúzska a Talianska. Najväčším jazerom je Vänern na juhu Švédska s plochou 5 650 km², jeho najväčšia hĺbka je 106 m. Najdlhšou riekou EÚ je Dunaj (dĺžka 2 850 km, z čoho 1 627 km sa nachádza v EÚ). Pramení v nemeckom pohorí Schwarzwald a ústi do Čierneho mora pri rumunsko-ukrajinských hraniciach.

EÚ sa nachádza prevažne v miernom klimatickom pásme, severné oblasti Fínska spadajú do subarktického pásma a Stredomorie do pásma subtropického. Jednotlivé krajiny EÚ majú rozmanité klimatické podmienky. Napríklad v Helsinkách je priemerná teplota v januári -5,6 °C a v júli 17,8 °C, naproti tomu na Malte je priemerná teplota v januári 12,8 a v júli 25,6 °C.

Členstvo

V predchádzajúcich vlnách rozširovania neboli zo strany Európskej únie pre kandidátske krajiny stanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné splniť, aby sa krajina stala plnoprávnym členom EÚ (okrem všeobecne platných podmienok stanovených v zakladajúcich zmluvách). Ekonomická i politická situácia krajín strednej a východnej Európy sa značne odlišovala od predchádzajúcich kandidátov na členstvo, Európska rada preto v júni 1993 v Kodani ustanovila, že “K pristúpeniu dôjde, len čo bude daná krajina schopná prevziať záväzky vyplývajúce z členstva a zároveň bude schopná spĺňať hospodárske a politické podmienky".Tieto požiadavky je od tej doby nutné splniť, aby sa kandidátska krajina mohla stať plnoprávnym členom EÚ. Súhrnne sú tieto podmienky označované ako Kodanské kritériá:

  1. politické kritériá: kandidátska krajina musí mať stabilné inštitúcie zaisťujúce demokraciu, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a práv menšín;
  2. ekonomické kritériá: krajina musí mať fungujúcu trhovú ekonomiku schopnú sa vysporiadať s konkurenčnými tlakmi vo vnútri únie;
  3. kritériá prijatia acquis communautaire: krajina musí byť schopná prijať záväzky vyplývajúce z členstva, vrátane politických a hospodárskych cieľov a menovej únie.

Európske inštitúcie

Základným princípom fungovania Európskej únie je zverovanie právomocí, ktoré boli skôr v kompetencii členských štátov, na európske inštitúcie. Základom európskych inštitúcií je tzv. „inštitucionálny trojuholník“ – Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament.

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie (skrátene – "Rada") je rozhodujúcou inštitúciou EÚ a zastupuje záujmy členských štátov na európskej úrovni. Napriek tomu, že mnohé právomoci v minulosti delegovala na Európsku komisiu, stále zostáva najvplyvnejším orgánom EÚ. Významné právomoci má v oblastiach 2. a 3. piliera (napr. spoločná zahraničná politika, alebo policajná spolupráca), v oblasti 1. piliera môže rozhodovať len na základe návrhu Komisie.

Rada sa skladá z ministrov vlád jednotlivých štátov, ktorí sa schádzajú podľa potreby. Najčastejšie zasadania majú ministri poľnohospodárstva (asi štrnásťkrát do roka), ministri financií (oficiálny názov Ecofin) a ministri zahraničných vecí (Všeobecná rada), ktorí sa schádzajú približne raz za mesiac. Rokovania prebiehajú v Bruseli a Luxemburgu.

Rada rozhoduje buď jednomyseľne, kvalifikovanou, dvojtretinovou, alebo jednoduchou väčšinou hlasov. Jednomyseľnosť je požadovaná v oblasti 2. a 3. piliera. Väčšina hlasov je potrebná len pri hlasovaniach o procedurálnych otázkach a niektorých aspektoch spoločnej obchodnej politiky, ako napr. antidumpingová ochrana. Väčšina rozhodovaní sa vykonáva na základe kvalifikovanej väčšiny, kedy hlasy členských štátov majú rôznu váhu v závislosti od počtu obyvateľov.

Predsedníctvo v Rade je rotujúce. Rade predsedá postupne každý členský štát, o poradí predsedníckych štátov rozhoduje Rada jednomyseľne, naposledy sa uzniesla rozhodnutím 2007/7/ES o poradí štátov na obdobie rokov 2007 až 2020.[2] Slovensku bolo určené predsedníctvo Rady EÚ na obdobie od 1. júla do 31. decembra 2016.

Európska komisia

Európska komisia sleduje záujmy Európskej únie ako celku, komisári teda nemajú prihliadať k záujmom jednotlivých krajín. Najväčšiu právomoc má v 1. pilieri, má právo iniciovať návrhy zákonov a dohliada na dodržiavanie prijatých zmlúv. Vypracúva taktiež návrh rozpočtu EÚ a kontroluje jeho plnenie. Ďalej komisia zastupuje EÚ pri medzinárodných rokovaniach a má právo, v súlade s mandátom schváleným Radou Európskej únie, vyjednávať s tretími štátmi dohody. Má významné právomoci pri prijímaní nových členov do Únie a zaisťuje kontakty s nečlenskými štátmi EÚ.

Na základe Zmluvy z Nice má každá krajina jedného komisára, v súčasnosti je ich teda 28. Európska komisia rozhoduje na základe väčšiny hlasov. Sídlo má v Bruseli.

Európsky parlament

Európsky parlament funguje ako kontrolný a poradný orgán Európskej únie. Schvaľuje zloženie Európskej komisie a má právo kontrolovať jej činnosť, podieľa sa na tvorbe zákonov, vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami a prijímaním nových členských štátov. Má taktiež značné právomoci v oblasti spoločného rozpočtu EÚ.

Európsky parlament má 751 poslancov vrátane predsedu, ktorí sú od roku 1979 volení obyvateľmi EÚ na obdobie päť rokov. Poslanci majú teda možnosť združovať sa do poslaneckých klubov na základe politickej príslušnosti, nie sú preto rozsadení podľa národností. Sídlom EP je Štrasburg, ale parlament pracuje taktiež v Bruseli a Luxemburgu. Európsky parlament sa uznáša prostou väčšinou. Je jedinou nadnárodnou inštitúciou, ktorej poslanci sú volení v demokratických, priamych a všeobecných voľbách v jednotlivých členských štátoch EÚ.

Európska rada

Európska rada (pozor na zámenu s Radou Európskej únie, alebo Radou Európy) je najvyšší politický orgán EÚ a zasadá dva razy do roka. Skladá sa z hláv štátov a predsedov vlád členských štátov EÚ, svojho predsedu a predsedu Európskej komisie. Rozhoduje o najzávažnejších politických a ekonomických otázkach a vymedzuje smery, ktorými sa má Únia uberať.

Ďalšie inštitúcie

Eurotower-ffm005
Eurotower, sídlo Európskej centrálnej banky

Súdny dvor dbá na dodržiavanie európskeho práva a je významným kontrolným orgánom EÚ. Má sídlo v Luxemburgu.

Európska investičná banka poskytuje verejným i súkromným subjektom dlhodobé pôžičky na kapitálové investície. Sídlo banky je v Luxembursku, s pobočkami v Aténach, Lisabone, Londýne, Madride a Ríme.

Európsky investičný fond pomáha s rozširovaním transeurópskych infraštruktúr a poskytuje záruky na pôžičky malým a stredným podnikom. Sídli v Luxemburgu.

Európsky ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na činnosť orgánov a inštitúcií EÚ. Sídli v Štrasburgu.

Európska centrálna banka je kľúčovou inštitúciou pre činnosť Európskej menovej únie. Sídli vo Frankfurte nad Mohanom.

Významné poradné a konzultatívne orgány Európskej únie sú Hospodársky a sociálny výbor a Výbor regiónov.

Ekonomika Európskej únie

Eurozone
Krajiny eurozóny

V roku 2006 bol súčet HDP členských krajín EÚ najväčší na svete (13,84 biliónov USD). Európska ekonomika má dlhodobé aktívne saldo bežného účtu platobná bilancia s nízkou infláciou (zvlášť v krajinách bývalej „pätnástky“); už niekoľko rokov však zažíva ekonomickú stagnáciu a s tým spojenú relatívne vysokú nezamestnanosť. Je potreba povedať, že medzi jednotlivými štátmi existujú významné rozdiely ako v ekonomickej vyspelosti, tak aj v ostatných ekonomických ukazovateľoch. Väčšina hospodárskych aktivít je buď koordinovaná (napr. sociálna politika), alebo je úplne v právomoci inštitúcií Európskej únie (napr. obchodná politika).

Všetky štáty Európskej únie sú zapojené do jednotného vnútorného trhu, čo znamená, že:

  • je zaistený voľný pohyb tovaru, služieb a kapitálu;
  • neexistujú technické prekážky obchodu (rozdiely technických požiadaviek, rôzne stupne ochrany duševného vlastníctva a pod);
  • zníženie administratívy v daňovej oblasti.

19 krajín EÚ (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Fínsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Slovinsko, Malta, Cyprus, Slovensko, Estónsko, Lotyšsko a Litva) zaviedlo spoločnú menu euro (tzv. tretia etapa hospodárskej a menovej únie) j. Nutnou podmienkou pre zavedenie eura je splnenie maastrichtských kritérií:

  • priemerná miera inflácie krajiny v období jedného roku pred preverením o vstupe do záverečného štádia nesmie prevýšiť o viac ako 1,5 % priemernú mieru inflácie troch krajín s najnižšou infláciou;
  • dlhodobá nominálna úroková miera nesmie v roku pred preverením krajiny o možnosti vstupu do záverečného štádia prevýšiť o viac ako 2 % priemernú úrokovú mieru troch krajín s najnižšou úrokovou mierou inflácie;
  • deficit verejných financií nesmie prevýšiť 3 % HDP a štátny dlh nesmie prevýšiť 60 % HDP v dobe, kedy bude EÚ preverovať zavedenie eura;
  • menový kurz – členské krajiny nesmú prekročiť rozpätie dané systémom EMR II a aspoň dva roky pred preverením možnosti vstupu do záverečného štádia nesmie členská krajina devalvovať svoju menu oproti menám ostatných členských krajín EÚ.

Rozpočet EÚ

Rozpočet Európskej únie je určený k financovaniu politiky EÚ, administratívnym výdavkom európskych inštitúcií a na ďalšie účely. Na rozdiel od národných rozpočtov musí byť vždy „vyrovnaný“, nepripúšťajú sa teda rozpočtové deficity. Na základe uznesenia Rady v období 1999-2006 nesmú výdavky rozpočtov prekročiť 1,27 % HDP Únie (podiel výdavkov národných rozpočtov na HDP jednotlivých členských štátov sa pritom pohybuje okolo 40 %). Návrh rozpočtu vypracúva Komisia a predkladá jej schválenie Rade. Európsky parlament je oprávnený návrh pozmeniť.

Príjmy rozpočtu tvoria prevažne odvody založené na HDP členských krajín (73,0 %), ďalej potom colné poplatky a poľnohospodárske dovozné dávky (11,5 %) a podiel na daniach z pridanej hodnoty (DPH) členských krajín (14,4 %).

Výdavky rozpočtu tvoria výdavky na poľnohospodárstvo (42,9 %), štrukturálne fondy a kohézny fond (35,6 %), vnútornú politiku (7,4 %), zahraničné aktivity (4,3 %), administratívu (5,2 %), rezervy (0,4 %) a predvstupová pomoc (2,9 %)

Zdroje: Počet obyvateľov: [1] Rozloha: [2] (PDF)
HDP na obyvateľa (PPP): [3] Percento priemeru HDP EÚ: dopočítané z HDP (PPP)
Počet hlasov v EP: [4] Počet hlasov v Rade Európskej únie: [5]

Pozri aj

Referencie

  1. BĚLKA, Michal. Cameron ve středu končí, Britům povládne Mayová. Brexit odvracet nemíní. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2016-07-11. Dostupné online [cit. 2017-11-23].
  2. Rozhodnutie Rady 2007/5/ES, Euratom, ktorým sa určuje poradie pri vykonávaní predsedníctva Rady

Iné projekty

Externé odkazy

.eu

.eu je internetová národná doména najvyššej úrovne pre Európsku úniu.

1. január

1. január je 1. deň roka v gregoriánskom kalendári. Do konca roka zostáva 364 dní (365 v priestupnom roku).

Deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky

Nový rok

V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi Obrezanie Pána a svätého Bazila Veľkého (veľký sviatok).

Euro

Euro (ISO 4217 kód EUR; numerický kód 978; obvyklá značka €) je mena a menová jednotka. Je oficiálnou menou v 19 z 28 krajín Európskej únie (takzvanej eurozóne) a v šiestich krajinách mimo EÚ. V ďalších štyroch krajinách a v dvoch menových priestoroch je pevný výmenný kurz k euru. Je to po americkom dolári druhá najdôležitejšia mena v medzinárodnom menovom systéme. Menovú politiku tvorí Európska centrálna banka sídliaca vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1. januára 2009 je euro oficiálnou menou Slovenska.

Európska hymna

Európska hymna je hymna Európskej únie a Rady Európy. Melódia je z poslednej časti 9. symfónie d moll op 125 Ódy na radosť od Ludwiga van Beethovena.

Európske spoločenstvo

Európske spoločenstvo je niekedy – aj v oficiálnych dokumentoch, najmä pred rokom 1993 – iné označenie pre Európske spoločenstvá (pozri aj Terminologická poznámka).Európske spoločenstvo (neoficiálna skratka ES; po angl.: European Community), do 1. novembra 1993 Európske hospodárske spoločenstvo (EHS; po angl.: European Economic Community), bolo pôvodne medzivládne hospodárske združenie založené roku 1957, ktoré sa neskôr postupne premenilo na nadnárodnú (supranacionálnu) organizáciu a ktoré bolo od roku 1967 súčasťou Európskych spoločenstiev a od 1. novembra 1993 aj Európskej únie.

Európske hospodárske spoločenstvo bolo založené šiestimi zakladajúcimi štátmi (Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, NSR) podpísaním prvej z dvoch zmlúv v Ríme v roku 1957 a premenované Maastrichtskou zmluvou na Európske spoločenstvo. Po vstupe zmluvy do platnosti v roku 1993 sa ES stalo súčasťou Európskej únie.

Na základe Lisabonskej zmluvy Európske spoločenstvo 30. novembra 2009 zaniklo a 1. decembra 2009 ho nahradila Európska únia ako jeho právny nástupca.

Skratka ES môže znamenať buď Európske spoločenstvá, alebo Európske spoločenstvo. Oficiálne, napríklad aj v úradnom vestníku, znamená len Európske spoločenstvá.

Európske spoločenstvo pre atómovú energiu

Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom) bolo založené 25. marca 1957 v Ríme na základe Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (vstúpili do platnosti 1. januára 1958). Zakladajúcimi krajinami boli Francúzsko, Západné Nemecko, Taliansko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko. Napriek tomu, že Euratom je samostatným celkom, je plne integrovaný do Európskej únie. Hlavnou úlohou Euratomu je: „prispieť k zvýšeniu životnej úrovne v členských štátoch a k rozvoju vzťahov s ostatnými krajinami vytvorením podmienok potrebných pre rýchle vybudovanie a rast jadrového priemyslu“. Ďalšie úlohy:

investície do jadrového priemyslu

spolupráca vo výskume a vývoji

ochrana zdravia

spoločný jadrový trh

spolupráca pri nakladaní s jadrovým palivomEuratom vznikol ako samostatná organizácia. V roku 1967 sa formálne stal súčasťou Európskych spoločenstiev a v roku 1993 ako súčasť Európskych spoločenstiev tiež prvého piliera Európskej únie. Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy (od 1. decembera

2009) je Euratom formálne opäť samostatnou organizáciou. Euratom však má spoločné inštitúcie a aj niektoré ďalšie orgány s Európskou úniou. V praxi sa preto často Euratom stotožňuje s Európskou úniou.

Inštitúciami Euratomu (rovnako aj Európskej únie) sú

Európsky parlament

Európska rada

Rada

Európska komisia

Súdny dvor Európskej únie

Európska centrálna banka

Dvor audítorovEuratom má tiež dve agentúry. Na základe Zmluvy o Euratome, najmä jej článku 53 až 56, a na základe rozhodnutia Rady 2008/114/ES, Euratom, ktorým sa ustanovuje štatút Zásobovacej agentúry Euratomu je zriadená Zásobovacia agentúra Euratomu. Keďže Euratom (v širšom zmysle Európska únia) je členom organizácie ITER, založil Euratom rozhodnutím Rady 2007/198/Euratom, ktorým sa zriaďuje Európsky spoločný podnik pre ITER a rozvoj energie jadrovej syntézy a ktorým sa mu udeľujú výhody , Spoločný podnik Fusion for Energy (F4E).

Úzku väzbu medzi Euratomom a Európskou úniou vidno aj v tom, že členstvo v Euratome je späté s členstvom v Európskej únii a aj naopak, členstvo v Európskej únii je späté s členstvom v Euratome. Preto má Euratom tých istých členov ako Európska únia.

V rámci Euratomu platí, rovnako ako v rámci Európskej únie, 24 úradných jazykov.

Európsky ombudsman

Európsky ombudsman je ombudsman (verejný ochranca práv) menovaný Európskym parlamentom na obdobie jeho funkčného obdobia. Je oprávnený prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek subjektu s bydliskom alebo sídlom na území Únie, ktoré sa týkajú nesprávností v činnosti orgánov EÚ (s výnimkou súdnej činnosti Európskeho súdneho dvora). Na základe týchto sťažností a z vlastnej iniciatívy prešetruje situáciu.

Orgány EÚ sú povinné poskytnúť všetky informácie a dokumenty o ktoré požiada. Ombudsman vykonáva svoju funkciu celkom nezávisle. Jeho sídlom je Štrasburg. Európsky ombudsman bol zriadený na základe Maastrichtskej zmluvy v roku 1992. Prvým európskym ombudsmanom bol Jacob Södermann (Fínsko). Jeho nástupcom bol od 1.4.2003 do roku 2013 Grék P. Nikiforos Diamandouros. Súčasným ombudsmanom je Írka Emily O'Reilly.

Hospodárska a menová únia (Európska únia)

Hospodárska a menová únia (skr. HMÚ; angl. Economic and Monetary Union, skr. EMU) je názov hospodárskej a menovej únie, ktorá vzniká vo všetkých členských štátoch Európskej únie a je dovŕšená v časti z nich (v tzv. eurozóne), a ktorej postupná realizácia sa začala 1. júla 1990 po rozhodnutí Európskej rady v júni 1989 na základe Delorsovej správy.

Ako Európska menová únia (skr. EMÚ, angl. European Monetary Union, skr. EMU) sa neformálne označuje posledná (tretia) etapa Hospodárskej a menovej únie (t. j. existencia spoločnej meny euro) resp. niekedy aj celá Hospodárska a menová únia. K nahrádzaniu správneho označenia Hospodárska a menová únia pojmom Európska menová únia zrejme dochádza preto, lebo v angličtine oba výrazy majú rovnakú skratku EMU.

Cieľom HMÚ je koordinovaná ekonomická politika a existencia jednotnej meny euro. HMÚ prešla tromi výraznými štádiami, pričom v každom mala vytýčený cieľ:

zrušenie obmedzení pohybu kapitálu

zriadenie Európskeho menového inštitútu a Európskej centrálnej banky

zavedenie jednotnej meny euroVšetci členovia EÚ participujú v HMÚ. Existujú však tri rôzne skupiny, v ktorých sú členské štáty:

Štáty, ktoré prijali euro: 19 štátov z EÚ používa spoločnú menu euro.

Čakajúce štáty: 9 štátov plánuje a zaviazalo sa prijať euro.

Spojené kráľovstvo, Dánsko a Švédsko majú výnimku týkajúcu sa prijatia eura.

Pamätné euromince roku 2022

Dvojeurové pamätné mince resp. eurové mince s nominálom 2 eurá, sú špeciálne euromince razené a emitované národnými (centrálnymi) bankami členov eurozóny od roku 2004 ako legálne a obehové platidlo všetkých členských štátov. Tieto mince obyčajne oslavujú výročie historickej udalosti alebo upozorňujú na práve prebiehajúcu udalosť. V roku 2022 je momentálne známa plánovaná emisia 23 pamätných euromincí (vrátane 19 verzií spoločnej emisie).

Pre množstvo, vzhľad a spôsob emitovania pamätných euromincí platia presne stanovené pravidlá a obmedzenia.

Portugalčina

Portugalčina (português prípadne língua portuguesa) patrí do rodiny románskych jazykov. Pôvod má v oblastiach dnešnej Galície a severného Portugalska. Odvodená je z latinčiny, ktorou asi pred 2000 rokmi hovorili romanizovaní obyvatelia predrománskeho iberijského polostrova (menovite Galícijčania, Luzitánci, Kelti a Kóniovia (Kyneti)). V 15. a 16. storočí, keď Portugalsko zakladalo koloniálnu a obchodnú ríšu (1415 – 1999), sa portugalčina začala šíriť po celom svete. Postupne sa po celom svete začalo objavovať mnoho kreolských jazykov založených na portugalčine, obzvlášť v Afrike, Ázii a Karibiku.

V dnešných dňoch je portugalčina jedným z hlavných celosvetových jazykov (šiesty v rebríčku jazykov), ktorým hovorí približne 235 miliónov ľudí. Je úradným jazykom v 10 krajinách (Portugalsko, Brazília, Angola, Mozambik, Guinea-Bissau, Kapverdy, Svätý Tomáš a Princov ostrov, Rovníková Guinea, Macao a Východný Timor), v 7 medzinárodných organizáciách (Africká únia, Európska únia, Únia Juhoamerických národov, Mercosul, Organizácia amerických štátov, Spoločenstvo portugalsky hovoriacich krajín a Latinská únia). Hovoria nim aj rozsiahle komunity v Severnej Amerike.

Španielsky autor Miguel de Cervantes raz nazval portugalčinu ako „sladký a príjemný jazyk“, zatiaľ čo brazílsky spisovateľ Olavo Bilac ju poeticky opísal ako „a última flor do Lácio, inculta e bela“ (posledný kvet Latia, divoký a nádherný). Portugalčina je taktiež označovaná ako „Camõesov jazyk“ (podľa Luisa Vaz de Camõesa, jedného z najvýznamnejších portugalských básnikov).

Pro-europanizmus

Pro-europanizmus (angl. Pro-Europeanism) je označenie pre kladný hodnotový postoj k myšlienke európskej integrácie, vysokú mieru dôvery voči Európskej únii, jej inštitúciám, orgánom a optimizmus v súvislosti s budúcnosťou európskeho projektu. Zástancovia vyjadrujú rešpekt a podporu k základným demokratickým hodnotám, princípom a cieľom EÚ, ktoré sú stanovené v Lisabonskej zmluve a Charte základných práv Európskej únie. K najznámejším pro-európskym politikom patria nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Emmanuel Macron. Rovnako aj Slovensko je dlhodobo považované za proeurópsky orientovanú krajinu. Podľa prieskumu Eurobarometra z roku 2018 si 51 % Slovákov myslí, že členstvo Slovenska v EÚ je dobrá vec, zatiaľ čo až 77 % respondentov je presvedčených že krajina z členstva profituje.

R-veta

R-vety alebo rizikové vety sú vety stanovené v Prílohe III Smernice 67/548/EHS. Príloha nesie názov Povaha špecifických rizík spojených s nebezpečnými látkami a prípravkami a odkazuje na Smernicu 2001/59/ES stanovujúcu súčasné znenie tejto prílohy. : V slovenskom zákone č. 67/2010 Z.z. sa namiesto výrazu R-veta používa názov slovné označenie špecifického rizika.

Nebezpečné látky a prípravky sú látky a prípravky, ktoré vykazujú jednu alebo viac nebezpečných vlastností a pre tieto vlastnosti sú klasifikované za podmienok ustanovených týmto predpisom ako R-vety.

Tieto vety upozorňujúce na nebezpečenstvo sa používajú medzinárodne a nielen v Európe. Na celosvetovej úrovni sa však teraz presadzuje globálny harmonizovaný systém klasifikácie a označovania chemikálií (GHS). Európska únia ho prijala v roku 2008 a postupne na neho bude prechádzať v rokoch 2010 až 2015. GHS je veľmi podobný súčasnej klasifikácii, dochádza však k určitým zmenám - R-vety budú nahradené H-vetami s rovnakým účelom, teda označením špecifických rizík látky.

Spoločná nomenklatúra územných jednotiek pre štatistické účely

Spoločná nomenklatúra územných jednotiek pre štatistické účely alebo spoločná nomenklatúra územných jednotiek na štatistické účely (po anglicky podľa nariadení EÚ: common classification of territorial units for statistics, podľa webstránky Eurostatu Nomenclature of territorial units for statistics; do roku 2002 podľa nariadení EÚ: Nomenklatúra územných jednotiek na/pre štatistické účely – po anglicky Nomenclature of territorial units for statistics; súčasná aj historická medzinárodná skratka je NUTS a je odvodená z fr. názvu platného do roku 2002, t. j. Nomenclature des unités territoriales statistiques – doslova: Nomenklatúra štatistických územných jednotiek) je štandard vyšších úrovní (napr. regióny, kraje) hierarchického členenia územných oblastí štátov Európskej únie (a niektorých susedných štátov) na účely regionálnej štatistiky. NUTS nemusí nevyhnutne zodpovedať administratívnemu deleniu štátu. Na NUTS nadväzuje delenie na menšie jednotky (na Slovensku sú to konkrétne okresy a obce) nazývané po anglicky LAU.

V rámci NUTS sa rozlišujú tri úrovne:

NUTS 1 – veľké socio-ekonomické regióny

NUTS 2 – základné regióny na aplikáciu regionálnych politík

NUTS 3 – malé regióny na špecifické diagnózyStaršie existovali aj úrovne NUTS 4 a NUTS 5, ktorým dnes zodpovedajú jednotky LAU 1 a LAU 2.

Na Slovensku sa územné jednotky NUTS nazývajú "regionálne štatistické územné jednotky" – pozri článok štatistická územná jednotka.

Turecko

Slovo Turecko môže (z dnešného pohľadu menej vhodne) označovať aj Osmanskú ríšu, pozri Osmanská ríša.Turecko, dlhý tvar Turecká republika, je euroázijská krajina, ktorá sa rozprestiera v Malej Ázii a na časti Balkánskeho polostrova.

Prevažná časť krajiny patrí k Ázii. Turecko obmývajú štyri moria a susedí s viacerými krajinami. V európskej časti sú to Bulharsko a Grécko a v ázijskej časti má spoločné hranice s Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom, Iránom, Irakom a Sýriou.

Turecko je prevažne hornatá krajina. Nížiny sa nachádzajú len v európskej časti. Príjemné pláže sú na pobreží Egejského mora a v južnom Turecku pri Stredozemnom mori.

Obyvateľstvo sa skladá prevažne z Turkov a národnostných menších, z ktorých najväčšie zastúpenie majú Kurdi. Turci vyznávajú islamské náboženstvo.

Únia európskych futbalových zväzov

Únia európskych futbalových zväzov alebo Európska futbalová federácia (po angl. Union of European Football Associations), v skratke UEFA, je hlavná riadiaca organizácia európskeho futbalu.

Reprezentuje 54 národných asociácií európskych štátov. Jej členmi zatiaľ (2013) nie sú Grónsko a Monako. Je to jedna zo šiestich kontinentálnych federácií pod FIFA.

Štatistická územná jednotka

Štatistická územná jednotka (skr. ŠÚJ) je územná jednotka v rámci špecifickej klasifikácie Štatistického úradu Slovenskej republiky určenej na potreby regionálnej štatistiky, na poskytovanie porovnateľných údajov regionálnej štatistiky v rámci Európskeho štatistického systému a na analytické účely. Ide o implementáciu európskych systémov NUTS a LAU Štatistickým úradom Slovenskej republiky.

Rozlišuje sa regionálna štatistická územná jednotka (RŠÚJ, po anglicky NUTS territorial unit) a lokálna štatistická územná jednotka (LŠÚJ, po anglicky LAU).

Štatistické územné jednotky sú určené na základe vyhlášky Štatistického úradu SR nasledovne:

V minulosti používané úrovne NUTS 4 a NUTS 5 sa premenovali na LAU 1 resp. LAU 2 (z angl. Local Area Units).

Štátna hymna

Štátna hymna je slávnostná, spravidla vlastenecká pieseň slúžiaca ako symbol štátu. Patrí medzi štátne symboly a určuje ju zákon. Vo väčšine jazykov sa označuje ako národná hymna (kde sa národ spravidla chápe politicky).

Spravidla ide o hymnus alebo pochod, juhoamerické hymny majú trocha operný štýl. Štátne hymny si z praktických dôvodov vyžadujú jednoduchosť, najmä preto až na niekoľko výnimiek (Nemecko, Rusko) nemajú významnejšiu hudobnú hodnotu.

Štátne hymny začali vznikať v 19. a 20. storočí so vznikom národných štátov. Najstaršia hymna je však holandská, ktorá pochádza zo 16. storočia. Slovenská štátna hymna je Nad Tatrou sa blýska.

Svoju hymnu majú aj zoskupenia štátov Európska únia (Beethovenova Óda na radosť), Organizácia Spojených národov a Africká únia a tiež aj jednotlivé jazyky ako napr. esperanto (La Espero).

Krajina Vstup
Počet obyvateľov
(mil., 2006)
Rozloha
(km²)
HDP (PPP) na hlavu Kresiel
v EP
Hlasov
v Rade
(v EUR, 2006) % priemeru
Belgicko Belgicko (€) 1958 10,51 30 528 28 700 122,7 21 12
Bulharsko Bulharsko 2007 7,72 110 912 8 700 37,2 18 10
Cyprus Cyprus (€) 2004 0,77 9 251 21 900 93,6 6 4
Česko Česko 2004 10,23 78 866 18 600 79,5 22 12
Dánsko Dánsko 1973 5,43 43 094 29 700 126,9 13 7
Estónsko Estónsko (€) 2004 1,34 45 100 15 700 67,1 6 4
Fínsko Fínsko (€) 1995 5,26 338 145 27 300 116,7 13 7
Francúzsko Francúzsko (€) 1958 63,00 551 500 26 500 113,3 74 29
Grécko Grécko (€) 1981 11,13 131 957 20 800 88,9 22 12
Holandsko Holandsko (€) 1958 16,33 41 528 30 600 130,8 26 13
Chorvátsko Chorvátsko 2013 4,2 56 542 15 332 - 12 7
Írsko Írsko (€) 1973 4,21 70 273 33 700 144,0 12 7
Litva Litva (€) 2004 3,40 65 300 13 600 58,1 12 4
Lotyšsko Lotyšsko (€) 2004 2,29 64 600 13 100 56,0 9 7
Luxembursko Luxembursko (€) 1958 0,46 2 586 65 300 279,1 6 4
Malta Malta (€) 2004 0,40 316 18 000 76,9 6 3
Maďarsko Maďarsko 2004 10,08 93 032 15 300 65,4 22 12
Nemecko Nemecko (€) 1958 82,44 357 022 26 500 113,3 99 29
Poľsko Poľsko 2004 38,16 312 685 12 400 53,0 51 27
Portugalsko Portugalsko (€) 1986 10,57 91 982 17 500 74,8 22 12
Rakúsko Rakúsko (€) 1995 8,27 83 858 30 200 129,1 19 10
Rumunsko Rumunsko 2007 21,61 238 391 8 800 37,6 32 14
Slovensko Slovensko (€) 2004 5,47 49 036 14 700 62,8 13 7
Slovinsko Slovinsko (€) 2004 2,00 20 256 20 400 87,2 8 4
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo 1973 60,39 242 900 27 900 119,2 73 29
Španielsko Španielsko (€) 1986 43,76 505 992 23 900 102,1 53 27
Švédsko Švédsko 1995 9,05 449 964 28 200 120,5 20 10
Taliansko Taliansko (€) 1958 58,75 301 318 24 300 103,9 73 29
Európska únia EÚ celkom 1958 506,82 4 381 376 25 600 100,0 766 352
Úradné jazyky EÚ
Meny používané v Európskej únii dnes a pred zavedením eura
Eurozóna
(neexistujúce meny)
ERM II
Iné meny EÚ
Nominálne hodnoty
Zoskupenia štátov
Ekonomika
Platidlo
Štáty Európskej únie
Členské štáty
Kandidátske krajiny
Zakladateľské štáty
Ostatné štáty

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.