Endemit

Endemit (gr.) je druh alebo iná systematická jednotka (rod, trieda…), ktorá sa vyskytuje len na špecifickom území a nikde inde. Do úvahy sa berie iba jeho prirodzený výskyt.

Areály výskytu jednotlivých endemitov sú rozdielne. Niekedy ide o lokalitu s rozlohou iba niekoľkých m2. Príkladom je lipnica jesenická (Poa riphaea) či zvonček jesenícky (Campanula gelida) na Petrových kameňoch v Hrubom Jeseníku. Endemit vyskytujúci sa na tak malom území sa nazýva stenoendemit. Iné endemity majú areál širší, a môže zaberať celé pohorie, ostrov a pod.

Jednu z najstarších známych definícií endemizmu publikoval Palacký v roku 1894. Podľa nej „endemizmus znamená v botanike a zoológii, v paleontológii a zemepise rodisko a rozšírenie bylín a zvierat, žijúcich aj vyhynutých, obmedzených na určitý kraj alebo miesto". Z definície jednoznačne vyplýva, že endemizmus je jav nielen geografický, ale aj vývojový.[1]

Podľa doby vzniku sa endemity rozdeľujú na paleoendemity a neoendemity.[2] Paleondemit je vývojovo starý druh, ktorý vznikol v treťohorách a skôr. Neoendemit je vývojovo mladý až veľmi mladý druh. Vyvinul sa až v štvrtohorách, napríklad izoláciou populácie po ústupe ľadovca. Subendemity sú tie taxóny, ktorých centrom rozšírenia je určité územie, ale vyskytujú sa aj na inom oveľa menšom území.

Slovo endemit je odvodené zo starogréckeho slova "éndemos", čo znamená "miestny", "domáci", "tu žijúci".

Microcebus myoxinus
Maki plší, endemit ostrova Madagaskar a najmenší známy primát
Angraecum borbonicum
Epifitická rastlina rodu Angraecum

Faktory vzniku endemitov

Na zastúpenie endemitov vo flóre toho-ktorého územia vplýva jeho izolovanosť, členitosť a čas (rýchlosť zmien podmienok a procesov v ňom prebiehajúcich). Geografická (ale aj ekologická) izolácia umožňuje samostatný vývoj územne oddelenej populácie nezávisle od populácií východiskového taxónu (vznik neoendemitov). Zároveň chráni starý druh pred prenikaním a konkurenciou ekologicky príbuzných, zdatnejších druhov, čím umožňuje zachovanie paleoendemitu. Oba faktory sú podporované pomalými zmenami podnebia, zatiaľ čo náhle, výrazné zmeny klímy vývoj endemitov skôr rušia. Holub a Jirásek definovali endemit ako "taxón rôznej systematickej hodnoty, ktorý vznikol autochtónne v určitom, prirodzene ohraničenom území". Holub nahradil pojem prirodzene ohraničené územie výrazom fytogeograficky prirodzené územie: "Endemity sú mezo- alebo mikroareálofyty, viazané svojim výskytom na určitý prirodzený priestor, ktorý je totožný s miestom (oblasťou) ich vzniku alebo toto miesto zahŕňa. Väzba na určité fytogeograficky prirodzené územie je základným rysom endemického taxónu, nemožno preto uvažovať o endemitoch štátnych území, ktoré spravidla nezodpovedajú fytogeograficky prirodzeným územiam".[1]

Výskyt endemitov

Lake Tanganyika map
Jazero Tanganika, domov mnohých endemických taxónov rýb

Najviac endemitov žije na ostrovoch. Tento fakt sa považuje za jeden z dokladov platnosti evolučnej teórie. Podľa nej je totiž nevyhnutných predpokladom vzniku nových druhov reprodukčná izolácia, čiže znemožnenie vzájomného kríženia medzi dvoma populáciami. Keby sa nezamedzilo vzájomnému kríženiu, genetický materiál by sa neustále miešal a nové druhy, geneticky a evolučne izolované jednotky, by nevznikali. V prírodných podmienkach dochádza k najdokonalejšej izolácii práve na ostrovoch. Doklady prudkej evolučnej radiácie určitých skupín na ostrovoch viedli niektorých biológov k domienke, že vznik druhov spôsobený fyzickou izoláciou populácií (tzv. alopatrická špeciácia) je prevažujúcim spôsobom vzniku druhov. Výskyt endemitov na ostrovoch však v skutočnosti svedčí o tom, že vo chvíli, keď sú populácie reálne izolované, rýchlo vznikajú nové druhy. Nehovorí to však nič o tom, akým spôsobom nové druhy vznikajú na kontinentoch a iných rozsiahlych plochách. Povedané inými slovami platí, že izolácia vedie k vzniku druhov, ale nevieme, ako vznikajú druhy v prípade, že nedôjde k žiadnej evidentnej izolácii. Nedá sa však samozrejme vylúčiť, že v tom hrá svoju úlohu fyzická izolácia populácií.

Vysoká miera endemizmu sa vyskytuje aj v horských ekosystémoch. Vysoký stupeň endemizmu hlavne vodných stavovcov, je tiež v mokradiach. Mnohé mokrade sú charakteristické vysokým endemizmom fauny rýb. V niektorých mokradiach, ako sú africké Veľké jazerá, Bajkalské jazero v Rusku, jazero Titicaca v Peru a Bolívii, ponorné toky a jaskynné jazerá v arídnych oblastiach a ostrovné jazerá, hladina endemizmu môže dosiahnuť až 90 – 100 %. V najhlbšom africkom jazere Tanganika s rozlohou 32 000 km² žijú desiatky druhov rýb z čeľade cichlidovitých (Cichlidae), ktoré sú špecifické len pre toto jazero.

Rozdelenie endemitov

Podľa doby vzniku sa delia endemity na paleoendemity a neoendemity.

  • Neoendemit je druh vývojovo mladý až veľmi mladý, vznikol až v štvrtohorách, napríklad izoláciou populácie po ústupe ľadovca. Príkladom je väčšina endemitov v Česku a na Slovensku.
Leiopelma hamiltoni01
Žaba z rodu Leiopelma, endemit Nového Zélandu

Medzi paleoendemity možno zaradiť mnohé tzv. živé fosílie. Sú to starobylé, relatívne primitívne, ale napriek tomu vývojovo veľmi odolné druhy, ktoré prežili z dávnych geologických dôb až do súčasnosti. Sú to zástupcovia kedysi veľmi rozšírených skupín, ktoré dávno dosiahli určitý stupeň vývoja a na ňom stagnovali takmer bez zmien celé veky. Zachovali sa len zhodou mimoriadne priaznivých klimatických, geografických a ekologických podmienok. Často sú označované aj ako geografické relikty. Na vzniku paleoendemitov sa vo veľkej miere podieľala platňová tektonika a s tým súvisiaci pohyb kontinentov Zeme. V priebehu desiatok až stoviek miliónov rokov postupne zanikajú a vznikajú moria, oceány a pohoria, ktoré tvoria prirodzené prekážky pre organizmy. Najviac živých fosílií je preto známych z tých častí sveta, ktoré boli izolované veľmi dlhú dobu, napríklad z Austrálie, alebo z ostrovov juhovýchodnej Ázie. Príkladom takejto žijúcej fosílie je napríklad žaba rodu Leiopelma, endemit Nového Zélandu. Je reprezentantom starobylých prvotných žiab, ktoré žili na Zemi pred 190 miliónmi rokov. Jej príbuzní až na rod Ascaphus žijúci v Severnej Amerike, vyhynuli už v jure.

Sphenodon punctatus in Waikanae, New Zealand
Hatéria bodkovaná (Sphenodon puncatus), novozélandská žijúca fosília

Ďalším novozélandským endemitom a zároveň žijúcou fosíliou je hatéria bodkovaná (Sphenodon puncatus). Bol to donedávna jediný známy zástupca radu Rhynchocephalia, ktorého zástupcovia okrem tohto jediného druhu vyhynuli pred 65 miliónmi rokov spolu s dinosaurami. Hatéria prežíva už len na drobných ostrovoch v Zálive hojnosti na Novom Zélande; populácia hatérie žijúcej na ostrove North Bronther bola na základe molekulárnej genetiky nedávno oddelená do nového druhu hatéria Güntherova (Sphenodon guntheri). Relatívna izolácia Južnej Ameriky v terciéri umožnila, aby tu do dnešných dôb pretrvali vačice (Dibelphis), primitívne cicavce, ktoré boli okrem niekoľkých izolovaných oblastí sveta vytlačené placentárnymi cicavcami. Po vytvorení Panamskej šije začiatkom kvartéru začali síce placentovce prúdiť zo Severnej aj do južnej Ameriky a spôsobili vyhynutie mnohých vačnatcov v Južnej Amerike, ale vačica prežila a rozšírila sa dokonca aj na územie Severnej Ameriky. Za žijúcu fosíliu sa považuje aj vtákopysk podivný (Ornithorhynchus anatinus), ktorý patrí medzi veľmi primitívne vajcorodé cicavce. Znášaním vajec namiesto pôrodu a mnohými ďalšími znakmi pripomína svojich plazích predkov, hoci tvorba materského mlieka, stála telesná teplota, osrstenie a ďalšie znaky ho jednoznačne zaraďujú medzi cicavce. Do súčasnosti prežil len v Austrálii, ktorá bola dlho izolovaná od ostatných kontinentov. Jej primitívna fauna sa teda na dlhý čas vyhla prílivu konkurenčných vyšších cicavcov, čo narušil v podstate až príchod človeka. K záchrane vtákopyskov pomohlo ešte aj to, že sa špecializovali na prostredie, ktoré iné cicavce príliš nevyhľadávali – okraje riek a jazier.

Ostrovné ekosystémy

Výskyt endemických druhov v ostrovných populáciách je rozšíreným prejavom vplyvu evolúcie v ostrovných ekosystémoch. Rovnováhu medzi kolonizáciou (imigráciou) a evolúciou endemických druhov na ostrove v celej jej komplexnosti vysvetľuje skutočnosť, že endemické druhy sú najviac zastúpené v skupinách populácie biologických druhov s nízkou a najmenej v skupinách s vysokou schopnosťou šírenia. Endemické spoločenstvá môžu byť druhovo „nenasýtené“ práve v dôsledku príliš krátkeho obdobia pre evolúciu.

Madagaskar

Satellite image of Madagascar in September 2003
Satelitný záber na ostrov Madagaskar známy veľkým množstvom endemitov

Známou oblasťou mnohých endemitov je ostrov Madagaskar a jeho priľahlé ostrovčeky. Jeho izolácia od ostatných častí pevniny trvala vyše 50 miliónov rokov. Od prapevniny Gondwany sa oddelil asi pred 165 miliónmi rokov, o 80 miliónov rokov neskôr sa oddelil aj od Indie.

Živočíšne endemity

Endemizmus stavovcov Madagaskaru

Trieda Percento endemizmu
vtáky (Aves) 67
cicavce (Mammalia) 84
plazy (Reptilia) 93
obojživelníky (Amphibia) 99

Celkové percento endemizmu druhov Madagaskaru sa odhaduje na 60 – 70%. Nevyskytujú sa tu veľké šelmy ani vyššie primáty, len zástupcovia starobylej skupiny lemurov. Lemury, nazývané tiež poloopice, sú prispôsobené na život na stromoch. Zo všetkých primátov majú najlepšie vyvinutý čuchový zmysel a tiež veľmi dobré nočné videnie, ktoré im umožňuje odrazová vrstva za sietnicou oka. Ich chvost presahuje dĺžku tela. Na západe Madagaskaru žije aj najmenší druh primáta, maki plší (Microcebus myoxinus). Dĺžka jeho tela je 6,2 cm, chvosta 13,6 cm a má hmotnosť 25 až 30 gramov. Na Madagaskare je neobyčajné druhové bohatstvo endemických žiab, ktoré sa dokázali prispôsobiť najrozmanitejším podmienkam, napríklad rod Mantella životu na zemi, rody Heterixalus, Boophis a iné zase životu na stromoch. Druhy Plethodontohyla tuberata a Tomopterna labrosa sa zase prispôsobili suchému podnebiu južnej časti ostrova do tej miery, že pre svoje larválne štádium nepotrebujú vodu a vyvíjajú sa vo vlhkom slizovom obale vyrobenom samicami.

Rastlinné endemity

Medzi rastlinné endemity Madagaskaru patrí napríklad epifitická rastlina Angraecum elephantinum z čeľade vstavačovité. Medzi rastlinami sú endemity väčšinou na úrovni druhu, živočichy však často aj ako rody až celé čeľade.

Havaj

Havajské ostrovy sú pre zmenu domovom asi 500 druhov mušiek Drozofýl, čo predstavuje najmenej tretinu všetkých známych mušiek tejto skupiny. Endemizmus Havaja sa týka aj cievnatých rastlín.

Nová Kaledónia

Rhynochetos jubatus
Endemit kagu chocholatý (Rhynochetos jubatus) je národným symbolom ostrova Nová Kaledónia

Veľmi vysokú mieru endemizmu (cez 70%) vykazuje ostrov Nová Kaledónia v Tichom oceáne. Tieto druhy sa vyvinuli z niekoľkých málo predkov, ktoré tam zostali po oddelení ostrova od Austrálie v kriede. K rozvoju jedinečných organizmov v Novej Kaledónii pomohla dlhodobá izolácia od okolitých pevnín, geologická (a teda aj pôdna), geomorfologická a klimatická rôznorodosť a umiestnenie na okraji tropického klimatického pásma. Na úrovni rodov a čeľadí má živá príroda väzby na Austráliu, Nový Zéland, Novú Guineu, a juhovýchodnú Áziu. Ostrov obýva 6 endemických čeľadí, z druhov je to napríklad kagu chocholatý (Rhynochetos jubatus), ktorý je zároveň národným symbolom ostrova, gekón (Rhacodactylus leachianus) a rosnička Litoria aurea. Endemity sa nachádzajú aj v okolitých moriach, napríklad lodenka kaledonská (Nautilus macromphalus).[3]

Ohrozenie

Endemity často patria medzi ohrozené druhy. Príkladom kriticky ohrozeného endemita je vták Leucopsar rothschildi pochádzajúcu z ostrova Bali v Indonézii. V roku 2002 žilo vo voľnej prírode už iba 11 vtákov. V ZOO sveta ich žije menej než 1000 jedincov. Endemický Madagaskarský vták Aepyornis maximus, ktorý bol zároveň najväčším vtákom sveta, už v 17. storočí vyhynul.

Endemity Slovenska

Campanula gelida
Zvonček jesenícky (Campanula gelida), jeden z karpatských endemitov

Endemitov vyskytujúcich sa na len na Slovensku je málo. Celé územie Slovenska (okrem juhoslovenských nížin) je zahrnuté do Karpát. Preto sa endemity a subendemity z geografického hľadiska delia na západokarpatské, východokarpatské, karpatské a panónske. Len v Tatrách a Nízkych Tatrách sa vyskytujú napríklad rastlinné endemity lomikameň karpatský (Saxifraga carpatica) a starček drievkolistý karpatský (Senecio abrotanifolius subsp carpaticus). V Muránskej planine sa vyskytuje paleoendemit lykovec muránsky (Daphne arbuscula), ktorý je zároveň ohrozeným druhom zapísaným v Červenej knihe. Vo východných Karpatoch rastie napríklad fialka dácka (Viola dacica) či iskerník karpatský (Ranunculus carpaticus) (oba druhy u nás rastú v bukovských vrchoch). K panónskym endemitom, ktorých areál rozšírenia ale pokračuje aj južne od územia Slovenska, patrí napríklad soľomilná panónska (Aster tripolium subsp. pannonicus), jesienka piesočná (Colchicum arenarium) a poniklec uhorský (Pulsatilla hungarica). Klinček holý (Dianthus glabriusculus) je panónskym subendemitom nachádzajúcim sa len vo Východoslovenskej nížine.[2]

Zo živočíchov sú karpatskými endemitmi napríklad fuzáč zemolezový (Pseudogaurotina excellens), slizniak fatranský (Deroceras fatrense), chondrina tatranská (Chondrina tatrica), žiabronôžka Chirocephalus slovacus, chrobák Bryaxis monstrosetibialis, kováčik Athous silicensis. Z čeľade Curculionidae je na území Slovenska popísaných až 20 endemických druhov.[4]

Referencie

  1. a b Melánia Fedorová. Exploatácia vybraných druhov trvaliek v sadovníckych kompozíciách [online]. SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V NITRE. [www.uniag.sk/SKOLA/rvv/doc/melania_fedorova.rtf Dostupné online.]
  2. a b Jozef Cyprich. Rastlinné endemity na Slovensku [online]. 2008-12-10, [cit. 2009-07-16]. Dostupné online.
  3. Miloslav Jirků, David Modrý. Nová Kaledonie, „nejmenší světadíl“ [online]. 2004-10, [cit. 2009-07-16]. Dostupné online. (česky)
  4. V. Franc & R. Malina. Základy ekológie a vybrané kapitoly zo zoogeografie a zoochorológie. [s.l.] : [s.n.]. S. strana 23.

Zdroje

  • Zdeněk V. Špinar. Paleontologie. Praha : Polytechnická knižnice, 1986.
  • Madagaskarský web Expedice LEMURIA [online]. . Dostupné online.
  • Miloslav Jirků, David Modrý. Nová Kaledonie, „nejmenší světadíl“ [online]. . Dostupné online.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Allancastria cretica

Allancastria cretica je druh palearktického motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae).

Vyskytuje sa ako endemit na gréckom ostrove Kréta, kde žije v nominálnej rase. Druh ako prvý opísal v roku 1904 rakúsky entomológ Hans Rebel.

Allancastria louristana

$

Allancastria louristana je palearktický druh motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae). Patrí do tribu Zerynthiini. Opísal ho v roku 1908 francúzsky entomológ Ferdinand Le Cerf (1881 - 1945).

Je to endemit západného Iránu. Na areáli jeho výskytu boli popísané zatiaľ dva poddruhy tohto druhu motýľa.

Allancastria louristana ssp. louristana (Le Cerf, 1908).

Allancastria louristana ssp. boyrahmadensis Blom et Eisner, 1979.

Bhutanitis ludlowi

Bhutanitis ludlowi (Gabriel, 1942) je druh motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae), zo skupiny pestroňov. Vyskytuje sa ako endemit v Bhutáne. Patrí medzi najvzácnejšie druhy motýľov na svete.

Brestovská jaskyňa

Brestovská jaskyňa je puklinovoriečna jaskyňa a národná prírodná pamiatka v katastrálnom území obce Zuberec v nadmorskej výške 867 m n. m. Patrí medzi najvýznamnejšie jaskyne na Orave a v Západných Tatrách. Jej dĺžka sa odhaduje na 1 450 m. Jaskyňa bola objavená dávno a ľudia spôsobili zničenie časti kvapľovej výzdoby. Národnou prírodnou pamiatkou bola vyhlásená v roku 1979. Spolu s jaskyňou je chránené aj ochranné pásmo s výmerou 54,15 ha.

Jaskyňa vznikla eróznou činnosťou Studeného potoka a presakovaním atmosférických vôd. Je významná pre výskum geomorfologického vývoja pohoria a krasovej hydrografie, pretože sa v jaskyni nachádza aktívny podzemný tok spolu s viacerými jazerami a sifónmi.

Fuzáč zemolezový

Fuzáč zemolezový alebo fuzáč karpatský (Pseudogaurotina excellens) je druh chrobáka z čeľade fuzáčovité.

Je karpatský endemit (Slovensko – Malá a Veľká Fatra, Nízke Tatry, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko). Žije vo vyšších lesných vegetačných stupňoch. Živí sa rastlinou Lonicera nigra.

Fuzáčovité

Fuzáčovité (Cerambycidae) je veľmi početná čeľaď prevažne veľkých chrobákov, žijúcich hlavne na dreve.

Z vyše 22 000 druhov žije na území Slovenska asi 230. Hojné sú napr. fuzáč obyčajný (Corymbia (= Leptura) rubra), fuzáč škvrnitý (Rutpela (= Strangalia) maculata) a i. Väčšia časť fuzáčov sú vzácne druhy, ktoré nie sú škodlivé pre lesníctvo, ale si zasluhujú ochranu: fuzáč zavalitý (Ergates faber), fuzáč veľký (Cerambyx cerdo), fuzáč pižmový (Aromia moschata), fuzáč alpský (Rosalia alpina), karpatský endemit fuzáč zemolezový (Pseudogaurotina excellens) a ďalšie.

Viaceré druhy sú boreomontánne – v horských lesoch sa veľmi zriedka vyskytujú Tragosoma depsarium, Cornumutilla quadrivittata, Pachyta lamed a Brachyta (= Evodinus) interrogationis. Všetky citované druhy sú chránené! Na stepných biotopoch žijú bezkrídle fuzáče z rodu Dorcadion, najbežnejší je D. pedestre. Majú pontomediteránne rozšírenie a (na rozdiel od väčšiny fuzáčov) sa vyvíjajú v drevnatejúcich podzemkoch bylín.

Hraboš poľný

Hraboš poľný (Microtus arvalis) je druh z čeľade chrčkovité, Európsky endemit. Výskyt na Slovensku bol doložený na 90,5 % územia. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov hraboš poľný patrí medzi najmenej ohrozené druhy, stav celkovej populácie je stabilný.

Hrebenačka Balonova

Hrebenačka Balonova alebo hrebenačka vysoká (Gymnocephalus baloni) je sladkovodná ryba z čeľade ostriežovité.

Vyskytuje sa v Strednej Európe a na Balkáne (Rakúsko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Chorvátsko, Nemecko, Maďarsko, Moldavsko, Rumunsko, Srbsko, Slovensko, Slovinsko a Ukrajina). Ide o endemit, ktorý žije v miernych a bahnitých/piesčitých vodách povodia Dunaja a Dnepru. Objavili ho česko-slovenskí vedci v roku 1974. O spôsobe jej života nie je veľa informácii.

Je to nočný a bentický druh. Dorastá do dĺžky 15 cm. Má zavalité telo, tupé ústa a výrazné ostne (14 až 16) na dvojdielnej chrbtovej plutve. Podobá sa na hrebenačku fŕkanú (G. cernuus).

Mlok karpatský

Mlok karpatský (Lissotriton montandoni, stašie: Triturus montandoni) je druh mloka z čeľade salamandrovité. Patrí medzi Karpatsko-sudetský endemit. Žije v Karpatoch (Rumunsko, Ukrajina, Poľsko, Slovensko – Malá a Veľká Fatra) a mimo Karpát v severovýchodnom Česku.

Vyskytuje sa najmä vo vyšších polohách v ihličnatých a bukových biotopoch. Obýva malé vodné plochy ako mláky, jazierka, tajchy a mokrade. Je ohrozovaný stratou biotopu. Na Slovensku má stupeň ohrozenia – zraniteľný.

Močiarkovité

Močiarkovité (Viviparidae) sú čeľaď predožiabrých ulitníkov radu Mesogastropoda. Ich ulita je obyčajne stredne veľká, hnedo sfarbená, pravidelne kužeľovito vajcovitá, s okrúhlym ústím aj viečkom. Pravé tykadlo samcov je zhrubnuté a slúži ako kopulačný orgán. Vajíčka prekonávajú časť embryogenézy v pohlavnom trakte samice, takže jej telo opúšťajú už mláďatá s ulitkou.

Na území Slovenska sa vyskytujú 2 druhy, v stojatých vodách na južnom Slovensku sa lokálne vyskytuje močiarka dunajská (Viviparus acerosus) so 4 – 5 cm vysokou ulitou. Je to endemit rieky Dunaj a jeho prítokov. Druhým druhom je močiarka nafúknutá (Viviparus contectus) s výraznými, „nafúknutými“, závitmi.

Norok európsky

Norok európsky (iné názvy: norka európska , zriedkavo: nerz , staršie: tchor norok , norok/norka (v užšom zmysle) ; lat. Mustela lutreola, Lutreola lutreola, Putorius lutreola, Putorius lutreola lutreola) je druh cicavca z čeľade lasicovité (Mustelidae). Európsky endemit, pôvodne rozšírený od Španielska po Ural (pohorie), dnes už len ostrovčekovité populácie. Na Slovensku sa vo voľnej prírode nevyskytuje od roku 1886, patrí medzi vyhynuté živočíchy.

Národný park Malá Fatra

Národný park Malá Fatra je národný park, ktorý sa nachádza na severe Slovenska v Krivánskej Malej Fatre, severnej časti pohoria Malá Fatra.

Pestré geologické zloženie a značná relatívna výška pohoria podmieňujú existenciu bohatstva rastlinnej a živočíšnej ríše i pestrosť foriem reliéfu. Najvyšším vrcholom je Veľký Kriváň – 1 709 m n. m. Výrazným vrcholom je Veľký Rozsutec, ktorý sa nachádza aj v logu národného parku.

Asi 83% územia zaberajú lesy, prevažne zmiešané s prevahou listnatých drevín, najmä buka.

Geologické podložie, členitý reliéf a veľké rozpätie nadmorských výšok podmienili pestrosť rastlinstva. V území bolo doteraz zistených viac ako 900 druhov vyšších rastlín. Z toho je 22 druhov západokarpatských endemitov, 14 karpatských endemitov, 15 karpatských subendemitov a 1 vlastný endemit Malej Fatry, jarabina Margittaiho.

Očianka stopkatá

Očianka stopkatá (Euphrasia stipitata) je endemit Krivánskej Malej Fatry na Slovensku. Patrí do čeľade krtičníkovité (Scrophulariaceae), je to ohrozený a zriedkavý druh.

Piskor horský

Piskor horský alebo piskor vrchovský (Sorex alpinus) je hmyzožravec z čeľade piskorovité. Európsky endemit. Obýva Alpy, Karpaty, pohoria v Nemecku a na Balkáne. Výskyt na Slovensku bol doložený na 34,1 % územia.

Svišť vrchovský

Svišť vrchovský (iné názvy pozri nižšie; lat. Marmota marmota) je veľký hlodavec z čeľade vevericovité, Európsky endemit. Obýva hornaté oblasti Strednej a Južnej Európy. Žije medzi 800 až 3 200 m n. m. v Alpách, Tatrách, Pyrenejach, Rumunských Západných Karpatoch, Mount Baldou na Baldo Rive del Garda v Taliansku. V Pyrenejach, kde vyhynul už v období štvrtohôr bol úspešne reintrodukovaný v roku 1948 . Výskyt na Slovensku bol doložený na 3 % územia.

Turniansky hradný vrch

Turniansky hradný vrch predstavuje výraznú vápencovú morfologickú štruktúru v juhovýchodnej časti Zádielskej planiny. Na západe nadväzuje na teleso planiny výrazným sedlom (295,5 m n. m.) a na juhu prechádza do pahorku Gyũr, ktorý sa ponára do sedimentov Turnianskej, resp. Košickej kotliny. Má status národnej prírodnej rezervácie, ktorú spravuje ŠOP - S-NPBR Slovenský kras. Je turisticky často navštevovaný, keďže na vrchole (374,1 m n. m.) je situovaná zrúcanina Turnianskeho hradu, a zároveň ponúka malebné výhľady na 5 planín Slovenského krasu, do Turnianskej kotliny, resp. do Košickej kotliny, na Abovskú pahorkatinu, Slanské vrchy a pahorkatinu Cserehát v Maďarsku. Geologicky ho budujú spodnotriasové bridlice a vápence stredného triasu. Má význam aj ako speleologická lokalita; v jeho stráňach sa nachádzajú dve korózne priepasti (Priepasť v Turnianskom hradnom vrchu a Machová priepasť v Hradnej stráni) a pravdepodobne relikt paleoponoru. Okrem toho predstavuje významný xerotermný faunistický (jašterica zelená, jašterica múrová, užovka hladká ap.) i floristický biotop, a takisto krajinno-ekologický i estetický prvok na rozhraní geomorfologických celkov Košická kotlina a Slovenský kras.

Nachádza sa v katastrálnom území obce Turňa nad Bodvou v okrese Košice - okolie v Košickom kraji. Územie bolo vyhlásené v roku 1964 na rozlohe 13,79 ha. Ochranné pásmo nebolo stanovené.

Predmetom ochrany je: NPR predstavuje skrasovatenú lokalitu vzácneho endemického rastlinného druhu - rumenice turnianskej (Onosma tornensis, endemit Slovenského krasu) a vzácny krajinársko-estetický, osvetovo-výchovný a turistický objekt.

Zubor lesný

Zubor lesný (v širšom zmysle) (iné názvy: zubor hrivnatý, zubor európsky (v širšom zmysle) alebo len zubor; lat. Bison bonasus) je európsky endemit a najväčší voľne žijúci živočích na území Slovenska. Výskyt na Slovensku bol doložený na 1,6 % územia.Zubor je blízky príbuzný bizóna amerického (Bison bison). Genetický výskum a porovnávanie potvrdili takmer úplnú zhodu, pokiaľ ide o jadrovú DNA, zistil sa však rozdiel v mitochondriálnej DNA (mtDNA).

Žiabronôžka slovenská

Žiabronôžka slovenská (Chirocephalus slovacicus) je druh sladkovodnej žiabronôžky.

Žije v povodí rieky Rimava na juhovýchode Slovenska.Je panónsky endemit. Na území Slovenska je chráneným živočíchom.

Žiarske sedlo

Žiarske sedlo (1 917 m n. m.) je výrazné sedlo v južnej rázsoche Plačlivého (2 125 m n. m.). Je významné, často navštevované turistami kvôli svojej turisticky výhodnej polohe a vďaka blízkosti viacerých vrcholov. Tvorí záver Žiarskej doliny, v ktorom sa nachádza pliesko pod Žiarskym sedlom (1 833 m n. m.). Z druhej strany uzatvára dolinu Záhradky, v ktorej sa nachádza Žiarske pleso.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.