Bejt midraš

Bejt midraš (hebr. בית מדרש - „dom výuky, interpretácie“) je v judaizme verejná študovňa, priestor, kde sa dospelí muži môžu venovať štúdiu Tóry a Talmudu, často aj centrum modlitby a komunálnych aktivít židovskej obce. Ako bejt midraš môže fungovať aj synagóga alebo ješiva.

Bar micva

Bar micva (aram. בר מצוה – syn prikázania) je v judaizme označenie pre nábožensky dospelého chlapca aj pre prechodový rituál, ktorý sprevádza dosiahnutie náboženskej dospelosti, a pri ktorom je chlapec prijatý za plnoprávneho člena náboženskej obce.

Židovský chlapec sa automaticky stáva „bar micva“ po dovŕšení 13. roku veku. Od tejto chvíle je povinný dodržiavať všetky náboženské prikázania – micvot, ako napr. nasadzovať si tfilin. Rituál bar micva sa spravidla koná na nasledujúci šabat v synagóge. Najdôležitejším bodom rituálu je prvé vyvolanie nábožensky už spôsobilého chlapca k čítaniu z Tóry.

Chasidizmus

Chasidizmus (hebr. חסידות - chasidut - zbožnosť) je židovské nábožensko-mystické hnutie, ktoré vzniklo v 18. storočí v Poľsku, Litve a Ukrajine, rozšírilo sa v Rusku a iných krajinách. Chasidizmus sprístupnil Západu vo svojich mnohých dielach Martin Buber. Ďalšie informácie o chasídizme nájdete v knihe Jaroslava Franeka : Judaizmus a prof. Christophera Partridgea Viery a vyznania : Nový sprievodca náboženstvami sveta.

Hebrejský kalendár

Hebrejský kalendár (hebr. הלוח העברי - ha-luach ha-ivri) alebo židovský kalendár je lunisolárny kalendár používaný v judaizme a v Izraeli. Podľa hebrejského kalendára sa stanovujú dátumy židovských sviatkov, určujú sa čítania z Tóry počas šabatových bohoslužieb, jarcajt (výročný deň smrti blízkeho príbuzného) a náležité žalmy pre každodennú recitáciu. Pravidlá určovania hebrejského kalendára definitívne stanovil v roku 359 patriarcha Hilel II.

Mesiace sa v hebrejského kalendári počítajú podľa mesačného cyklu, počítanie rokov je prispôsobené slnečnému cyklu. Líši sa teda od lunárneho islamského kalendára aj od solárneho gregoriánskeho kalendára. Roky sa počítajú od tradičného dátumu stvorenia sveta (AM - anno mundi).

Hebrejčina

Hebrejčina (עברית) (ak sa chápe ako 1 jazyk) alebo hebrejské jazyky (ak sa chápe ako skupina jazykov) je označenie nasledujúcich semitských jazykov/nárečí:

z časového hľadiska:

starohebrejčina (klasická hebrejčina, biblická hebrejčina)

mišnaická hebrejčina

stredoveká hebrejčina

novohebrejčina (moderná hebrejčina čiže ivrit)

špeciálne varianty (nárečia) v dôsledku veľkého geografického rozšírenia:

jemenská hebrejčina

mizrachijská hebrejčina

sefardská hebrejčina

aškenázska hebrejčina

samaritánska hebrejčina

tiberiadska hebrejčinaNajčastejšie sa slovo vzťahuje buď na novohebrejčinu, alebo na starohebrejčinu. Dnes slovo hebrejčina označuje spravidla novohebrejčinu, jazyk umelo vytvorený na základe starohebrejčiny.

Hebrejčina patrí do rodiny semitských jazykov do severozápadnej skupiny a do tzv. kanaánskych jazykov. Jej pôvod siaha zrejme do neskorej kanaánčiny. Najstaršie stopy kanaánskej reči s hebrejskými idiómami objavili archeológovia v Ras Šamra (Ugaritu) a pochádzajú z 20. storočia pred Kr.

Jidiš

Jidiš (ייִדיש) je západogermánsky židovský jazyk, ktorým hovorí okolo štyroch miliónov Židov po celom svete. Sám názov jidiš znamená židovský (po nemecky jüdisch) a je skratkou z pôvodného „jidiš dajč“ (ייִדיש־דײַטש), teda „židovská nemčina“. Hovorená forma je aj dnes nemčine blízka, jidiš však obsahuje mnoho výpožičiek z hebrejčiny a jazykov mnoho národov, v ktorých susedstve Židia žili.

Jidiš sa zapisuje hebrejskou abecedou. Je tak jediným germánskym jazykom, ktorý nepoužíva latinku. Rozvíjal sa od raného stredoveku. Asi 70 – 80 % slovnej zásoby pochádza z nemčiny, výrazy súvisiace s židovskou kultúrnou tradíciou sú obvykle hebrejského alebo aramejského pôvodu. Nemčina a jidiš si však nie sú všeobecne vzájomne zrozumiteľné, to platí obzvlášť o nemecky hovoriacich.

Judaizmus

Judaizmus (iné názvy: židovstvo, mozaizmus, mosaizmus) je najstaršie, počtom veriacich však najmenšie spomedzi troch veľkých svetových monoteistických abrahámovských náboženstiev (judaizmus, kresťanstvo, islam). Dnes sa k judaizmu hlási približne 15 miliónov veriacich (podľa údajov z roku 2005 ). Pre judaizmus je charakteristické, že jeho prívrženci sa považujú za členov jedného židovského národa, zatiaľ čo prívrženci ostatných náboženstiev sú spravidla príslušníkmi rozličných národov. Judaizmus preto býva nazývaný aj židovské náboženstvo a je veľmi úzko spätý s dejinami, kultúrou a tradíciou Židov.

Kabala

Kabala (z hebr. "prijatie, schopnosť duše pochopiť nadprirodzené idey, tradícia") je mystický smer v židovskej filozofii, ktorý sa ňou vinie od počiatku a výrazné miesto nadobúda v 9. stor. až 13. storočí.

V kabale dominuje problematika kozmologická. Pojem kabaly je strešný pojem rôznych spôsobov priblíženia sa k bohu prostredníctvom koncentrácie na modlitbu, ponorením sa do seba alebo vykonávaním mystických praktík. Teoretická kabala sa usiluje o poznanie, praktickej kabale ide o mágiu, vytváranie amuletov, o praktické dôsledky gematrie.

Cieľom praktickej kabaly bolo často urýchlenie príchodu Mesiáša na zem. Kabalisti študovali rôzne

možnosti označenia boha, mnohosť božieho zjavenia a jednotu v jeho pozadí (kabala je v tomto zmysle monistická) (cf. boh (kabala)). Stvorenie má stupne a svet je rozdelený na duchovné sféry (sfira).

Sféry, ktoré sú nám najbližšie, majú vlastnosti prístupné nášmu chápaniu; čím sú sféry bližšie k bohu, tým sú pre nás nepochopiteľnejšie. Medzi sférami existuje komunikácia v oboch smeroch. Človeku sa v systéme sfér pripisuje nezastupiteľná funkcia ako udržiavateľovi existencie sveta. Prvý človek bol nebeský, čistý a vládol prírode. V jeho duši boli zastúpené duše všetkých neskorších ľudí. Kabala verí v prevteľovanie. Dejinný vývoj vedie k zhmotneniu sveta prostredníctvom hriechu.

Dnešný svet má narušenú prirodzenú rovnováhu komunikácie medzi jednotlivými sférami, tento stav sa napraví po príchode Mesiáša. Zlo vzniklo rozbitím sefirot, ktoré boli obalmi alebo nádobami udržiavajúcimi božské prvotné žiarenie. Rozbitie spôsobilo zhmotnenie sveta, ale na všetkých črepinách zostali zvyšky prvotného žiarenia. Boh sa odráža vo všetkom, dokonca aj v zle.

Kašrut

Kašrut (hebr. כשרות, výslovnosť v jidiš kašrus; z hebr.כשר kašer – správny, vhodný) je súbor židovských náboženských predpisov, ktoré sa vzťahujú na potraviny, prípravu a konzumáciu jedla. V judaizme je možné konzumovať iba to jedlo, ktoré bolo pripravené z vhodných potravín v súlade s predpismi kašrutu. Také jedlo sa označuje ako kóšer (po hebrejsky kašer). Jedlo, ktoré je podľa židovského práva ku konzumácii nespôsobilé sa označuje ako trefa alebo trejfe (hebr. טריפה – roztrhaný).

Základné pravidlá kašrutu sú uvedené v biblickej knihe Levitikus, boli rozpracované ďalej v Mišne a Talmude a kodifikované v rabínskych halachických kompendiách, akým je napr. Šulchan aruch.

Ladino

Ladino je aj taliansky názov ladinčiny.Ladino alebo sefardčina alebo sefardská španielčina alebo židovská španielčina je židovská španielčina používaná najmä Sefardmi, teda potomkami Židov vyhnaných koncom 15. storočia zo Španielska. Pokladá sa buď za nárečie španielčiny alebo za samostatný románsky jazyk. Dnes je takmer vyhynutý.

Iné názvy jazyka:

v Izraeli: spanyolit, espanyolit

v komunitách Osmanskej ríše: judezmo, judeo-espanyol, espanyol, romance, franco espanyol, jidyo, judyo, zargon

v severnej Afrike: hakitia, espanyolŽidia vyhnaní koncom 15. storočia sa usadili na Balkánskom polostrove, v Turecku, Maroku a Gibraltáre, po roku 1945 mnohí emigrovali do Izraela.

Výslovnosť pripomína silno taliančinu, portugalčinu alebo francúzštinu a silno sú zastúpené miestne prvky (v južnoslovanskej oblasti srbské, bulharské, turecké atď.). Jazyk sa zapisoval spravidla hebrejským písmom. Ladino predstavuje vlastne porušenú španielčinu 15. a 16. storočia.

Midraš

Midraš (hebr. מדרש, expozícia, štúdium, interpretácia) je v judaizme metóda výkladu Tóry a literatúra, ktorá túto metódu obsahuje.

Midraš ako literárny žáner sa člení na právny a obradný (midraš halacha, halachický midraš) a legendárny, moralizujúci, folkloristický a anekdotický (midraš agada/hagada, agadický midraš).

Minhag

Minhag (hebr. מנהג, „zvyk“, pl. minhagim) je v judaizme akceptovaná miestna tradícia alebo súbor tradícií.

Židovské náboženské právo halacha, odvodené v Talmude, je záväzné pre všetkých židov. Okrem nábožensko-právnych ustanovení (halachot) však vždy existovali aj lokálne zvyky a obyčaje. Niektoré boli neskôr prijaté všeobecne (napr. používanie pokrývky hlavy) alebo takmer všeobecne (monogamia). Iné sú dodržiavané len niektorými skupinami židovského obyvateľstva, napr. aškenázskymi Židmi, zatiaľ čo ostatné skupiny sa nimi neriadia: ako príklad uveďme zákaz konzumácie ryže a strukovín počas sviatku Pesach.

Mišna

Mišna (po hebrejsky משנה – Opakovanie) je zbierka náboženskoprávnych ustanovení rabínskeho judaizmu. Ústna tradícia posledných storočí pred Kr. sa po zničení druhého Jeruzalemského chrámu začala postupne písomne zaznamenávať. Dokončenie Mišny sa kladie asi do roku 220 Rozšírením a okomentovaním Mišny vznikol Talmud.

Roš ha-šana

Roš ha-šana (hebr. ראש השנה, „hlava roku“) je židovský novoročný sviatok. Slávi sa 1. a 2. dňa židovského mesiaca tišri. Súčasťou liturgie je trúbenie na baraní roh šofar. Roš ha-šana začína desať dní pokánia, ktoré sa nazývajú aj „Strašné dni“ (hebr. ימים נוראים, jamim nora’im)

Sefardskí Židia

Sefardskí Židia (iné názvy: Sefardi, zriedkavo: Sefardimovia, sefardim; hebr. ספרדים‎ – sefardim alebo sfaradim) sú prúd európskeho židovstva, predstavovaný pôvodne v stredoveku Židmi Pyrenejského polostrova (Španielska a Portugalska) a neskôr, po vyhnaní týchto Židov z Pyrenejského polostrova v rokoch 1492 – 1497 a 1531, ich potomkami, ktorí sa uchýlili do rôznych končín sveta.

V prvých storočiach po vyhnaní sa usídlili zväčša v okolí Stredozemného mora, najmä na Balkáne. Dnes žijú hlavne v Izraeli, USA, vo Francúzsku, v Holandsku a v Turecku.

Označenie pochádza z hebrejského výrazu pre Španielsko – Sefarad (ספרד).

Sukot

Sukot (hebr. סוכות - Stánky) alebo Chag ha-sukot (חג הסוכות, Sviatok stánkov) je židovský pútnický sviatok. Slávi sa od 15. do 21. (v Izraeli), resp. 22. (v diaspóre) dňa židovského mesiaca tišri. Židia počas tohto sviatku jedia a niekedy aj nocujú v provizórnom príbytku z vetví a lístia, ktorý sa nazýva suka (pl. sukot). Pri synagogálnej liturgii sviatku Sukot sa používajú tzv. „štyri druhy“ (hebr. ארבעה מינים, arba’a minim) – citrusový plod etrog, palmová, myrtová a vŕbová ratolesť. Symbolizujú ukončenie poľnohospodárskeho roka.

Synagóga

Synagóga (z gréckeho synagogé - zhromaždenie) je objekt určený na konanie židovských náboženských zhromaždení a náboženského vyučovania. Zhromaždenie zahŕňa spev, modlitby, čítanie a výklad Písma. Na rozdiel od kresťanského kostola nejde o vysvätený priestor, preto synagógou môže byť hociktorá budova, ak spĺňa isté požiadavky.

Po hebrejsky sa synagóga nazýva bejt ha-kneset / בית הכנסת – miesto zhromaždenia. Synagógy vznikli v židovskej diaspóre ako školy a náboženské strediská (modlitebne).

Slúžia okrem iného ako pripomienka jeruzalemského chrámu, je orientovaná svätostánkom k Jeruzalemu a niekedy je nazývaná tempel. Delí sa na modlitebný priestor (hlavná svätyňa) a menšie priestory na štúdium, ktoré sa nazývajú bejt midraš (Dom výuky). Niektoré synagógy majú bočnú tribúnu pre ženy. V zvláštnej schránke sa uchováva zvitok Tóry, je krytý chrámovou oponou, v jeho blízkosti svieti večné svetlo. Budovu zdobí menora (sedemramenný svietnik). Uprostred synagógy je vyvýšené miesto (almemor) s čitateľským pultom (šulchan) pre predčítanie tóry. Najstaršie doložené synagógy pochádzajú z Egypta, z 3.stor. pred Kr.

Konzervatívni židia nazývajú synagógu „synagóga“, ostatní používajú skôr „Bejt Kneset“.

V synagógach sa konajú aj podujatia obce, vzdelávanie dospelých, prípadne slúžia aj ako školy hebrejčiny pre školopovinné deti.

Najväčšia synagóga na svete je Emanuelova synagóga v New Yorku. Do roku 2006 bola druhou najväčšou synagógou na svete a zároveň prvou najväčšou v Európe Budapeštianska synagóga. No v roku 2006 bola pri príležitosti 68.výročia Krištáľovej noci postavená a vysvätená ešte väčšia synagóga v Mníchove, ktorej dodnes patrí prvenstvo.

Talmud

Talmud (po hebrejsky תלמוד - učenie, štúdium) je spolu s Tanachom (hebrejskou Bibliou) najdôležitejším náboženským textom judaizmu.

Primárne ide o komentár k Mišne, do ktorého však boli začlenené rozličné ďalšie látky ako naratívneho, tak náboženskoprávneho charakteru, akademické debaty, diskusie a výklady biblického textu. Talmud je nesmierne rozsiahle kolektívne dielo, navyše existujú dve verzie Talmudu - rozsiahlejší babylonský a kratší palestínsky (jeruzalemský).

Tóra

Tóra (hebr. zákon, príkaz, ukazovateľ, zozbierané) je výraz pre:

pentateuch, a to tak pre obsah pentateuchu, ako aj pre posvätný zvitok s jeho textom

všetky morálne a rituálne predpisy obsiahnuté v pentateuchu a halachických častiach Talmudu.

Šabat

Šabat (hebr. שבת‎, výslovnosť v jidiš šabes) alebo sabat je v judaizme siedmy, sviatočný deň v týždni, sobota. Je dňom odpočinku a modlitby. Začína sa v piatok tesne pred západom slnka a končí v sobotu po západe slnka.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.