Barok

Barok (alebo nespisovne baroko) je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento sloh má pôvod okolo roku 1600 v Ríme.[1] a v Európe prevládal v 17. a vo veľkej časti 18. storočia. Jeho prvé náznaky a diela vytvorené v tomto slohu možno nájsť i pred rokom 1600, rovnako ako jeho vplyv ojedinele pretrvával i na začiatku 19. storočia, pričom sa miešal najmä s obdobím rokoka, ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov. Barok možno považovať za medzistupeň medzi renesanciou a moderným vekom; mohol by sa javiť ako ďalšia fáza vývinu umenia. Najreprezentatívnejším teoretickým traktátom boli Životy súčasných maliarov, sochárov a architektov (Vite de' pittori, scultori e architetti moderni; vydané v roku 1672 v Ríme) od Giana Pietra Belloriho.

Stift melk 001 2004
Kláštor Melk, Wachau
Aeneas' Flight from Troy by Federico Barocci
Aeneas uteká z horiacej Tróje, Federico Barocci, 1598: pohyb zachytený v dramatickom výjave z klasického zdroja, vylieta z roviny obrazu vďaka využitiu diagonálnej perspekívy
Guido Reni - Massacre of the Innocents - Pinacoteca Nazionale Bologna
Vraždenie betlehemských neviniatok (Guido Reni, 1611 – 1612)
Cavalier soldier Hals-1624x
Usmievajúci sa šľachtic (Frans Hals, 1624): príklad barokovej módy v Holandsku – kruhový biely golier, prestrihnuté rukávy, šerpa, krajkové ukončenie spodnej košele, manžety kuželovitého tvaru, vyhnuté nahor a široký klobúk
Anne of Denmark-1605
Anna Dánska (John de Critz, 1605)
The Chocolate Girl by Jean-Étienne Liotard
Dievča s čokoládou (Jean-Étienne Liotard, 1744)
Poznan Fara Loyola 216-84
Socha Ignáca z Loyoly na priečelí farského kostola v Poznani, Poľsko
Hl Jodok 1
Farský kostol sv. Jodoka, Schruns, Rakúsko
Katholisches Kasino Postkarte
Barokové priečelie budovy (Helblinghaus, Innsbruck, Rakúsko)
French Commode and Lamp Stands
Komoda a stojany na lampy (autor Thomas Chippendale)
Orgel Roggenburg
Barokový organ v kláštore Roggenburg, Bavorsko, Nemecko
Kloster Schöntal 017
Sv. Peter, kláštor Schöntal, Nemecko
Las Soledades (Góngora)
Titulná strana Góngorovej básne Las Soledades (Samoty)

Názov

Názov tohto obdobia má nejasný pôvod. Podľa niektorých vznikol z portugalského slova „barocco“ (perla nepravidelného tvaru),[2] iní ho odvodzujú od mena talianskeho maliara Federica Barocciho,[3] alebo z latinského označenia štvrtého druhu druhej figúry sylogizmu v scholastickej logike (baroco).[2] Pomenovanie barok spočiatku označoval „zlý vkus“, pretože vyumelkovaný a prehnaný nový umelecký smer vyvolával v ľuďoch dojem nevkusu.[chýba zdroj]

Ako označenie pre prevládajúci štýl umenia sa slovo barok začalo používať až v druhej polovici 18. storočia a chápalo sa ako protiklad klasických hodnôt. Ešte v 19. storočí sa slovom barok označovali najmä niektoré prvky talianskej architektúry zo 17. storočia. Prelom nastal v roku 1888, kedy vyšla kniha Heinricha Wölfflina Renaissance und Barock. Slovo barok sa stalo vedeckým termínom, hoci ešte aj v tomto období sa vo všeobecnosti uznával barok iba v Nemecku, aj to len vo vedeckých kruhoch; všade inde bol považovaný za pokračovanie renesancie na nižšej úrovni.[4]

Historické pozadie baroka

Barok vychádza z krízy feudalizmu a rozporov v náboženskom i spoločenskom povedomí.[chýba zdroj] Charakteristickými pre barok boli pochmúrna nálada a chaos v Európe 16.18. storočia. Ľudia prišli o životné istoty, zhoršovali sa im životné podmienky, trápili ich vojny (francúzske náboženské vojny 1562 – 1593), vojny v Holandsku (1566 – 1648), konflikty a náboženských perzekúcie v Anglicku (1603 – 1688) a protihabsburské povstania v Uhorsku, tridsaťročná vojna, vojny s Turkami (1663 – 1699), choroby (morová epidémia v Taliansku (1629 – 1631), Londýne (1665 – 1666), Viedni (1679), Marseille (1720 – 1722) a v roku 1771 v Moskve), a tak hľadali istotu aspoň v mystickom, božskom a nadpozemskom svete.[chýba zdroj]

Náboženská reformácia sa v umení prejavila celkovo negatívne,[chýba zdroj] pretože protestantské cirkvi zatracovali náboženské maľby a sochy. Úplne opačný postoj k umeniu zastávala katolícka cirkev, ktorá prostredníctvom Tridentského koncilu (1545 – 1563) veľmi silno ovplyvnila barokové umenie.[5] Ako nevhodné sa javili len diela kacírske, neslušné alebo s bezvýznamnými námetmi, naproti tomu sa vyžadovali obrazy a sochy Panny Márie, mučeníkov a svätcov v stave náboženského vytrženia alebo rozjímania.[6] Celkovo možno povedať, že sa barokové umenie oveľa širšie a ľahšie rozvinulo v katolíckych ako protestantských krajinách, rovnako ako sa mu viac darilo v krajinách s feudálnou politikou, než v krajinách priemyselných a demokratickejších.

Charakteristika baroka

Pre obdobie baroka je príznačná expanzia umenia po stránke zemepisnej (prostredníctvom katolíckych misionárov sa barok dostal aj za more, čiže do Latinskej Ameriky a na Ďaleký východ), rozšíril sa tiež okruh objednávateľov (okrem šľachty a cirkvi si umelecké diela objednávali tiež bohatí mešťania a obchodníci) a umelecké kategórie (napr. v 18. storočí vznikol celkom nový druh umenia – porcelán).[chýba zdroj]

V tomto období nastal tiež veľký rozmach národných umeleckých škôl vo Francúzsku, Španielsku, Holandsku, Anglicku i v strednej Európe, ktoré pomohli viac rozvoju baroka ako renesancie. Najvýznamnejšou národnou akadémiou bola rímska Akadémia sv. Lukáša (založená v roku 1593) a francúzska Académie royal de peinture et de sculpture (založená v roku 1648, no aktívne činná až od roku 1660). Akadémie boli ďalším účinným prostriedkom na upevňovanie váhy autorít v umení, no dbali aj na to, aby umelci mali primerané postavenie v spoločnosti.[chýba zdroj] V 18. storočí tiež usporadúvali výstavy.

Hlavné myšlienky baroka

Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz, ktoré ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta; reprezentovali životný pocit rozpoltenia a roztržky v duši barokového človeka a vychádza z vonkajších udalostí. Medzi najvýznamnejšie antitézy patrili hmota a duch, svetskosť a askéza, senzualizmus a spiritualizmus, realizmus a idealizmus, klasická forma a kresťanský etos, empirizmus a mysticizmus, či zmyslovosť a duchovný život.[7]

Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola krása. Tá bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. Umenie teda malo zdokonaliť prírodu, aby nezobrazovala škaredosť skutočného života[chýba zdroj]. Za vzor bola v tomto smere považovaná antika a jej znázorňovanie prírody.

Rozdelenie baroka

Barok panoval v Európe pomerne dlhé časové obdobie. Časovo ohraničujú barok dve udalosti – Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a Veľká francúzska revolúcia (1789). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia::[8][9][10]

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko, a toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a čiastočne reakcia proti nemu[chýba zdroj]. Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru – klasicizmu.

Slovo barok je vo svojej podstate používané na nepresné vymedzenie umenia 17. a 18. storočia v jeho najvšeobecnejšom zmysle, pretože napriek tomu, že to bol prevládajúci štýl, ktorý silne poznamenal všetky ostatné, v skutočnosti sa popri ňom rozvíjali aj ďalšie štýly (napr. klasicizmus). Ako príklad môže poslúžiť klasicistický prúd, ktorý vznikol súčasne s barokom a udomácnil sa najmä vo Francúzsku, alebo realizmus, ktorý bol reprezentovaný takými umelcami, ako bol Michelangelo Merisi da Caravaggio a mnohí holandskí maliari.

Človek v období baroka

Barokový človek sa zmietal medzi absolútnymi silami dobra a zla, Boha a satana. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, seba, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote, v náboženskej sfére a vo vojnách. V tomto heroickom zápase sa rodili polaritné psychické a morálne vlastnosti barokového človeka. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským šťastím, sebaopovrhovanie, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti, ničotnosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil – prach a popol a nič, vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť, omnia vanitas) [7], ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, teatrálnosti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pozérstvu, neskromnosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti, povesti, sláve a cti. Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie, brutalitu a kriminalitu.

Barokový hrdina

Hrdinom baroka je svätec, mučeník, vojvodca, dobrodruh či dobyvateľ, ktorí premáhajú seba, svoje slabosti a bojujú proti prírode a svojim nepriateľom tak v každodennom živote, ako aj vo svojej viere a vo vojnách.[11] To viedlo spolu so zlými životnými podmienkami v reálnom živote (aj v umeleckých dielach) často k prejavom hrubého násilia, brutality a k veľmi vysokej kriminalite, čo prinášalo ľuďom len neustály útlak v mene teroru a násilia.

Nacionalizmus

V tomto období po prvý raz vznikajú veľmi silné prejavy nacionalizmu, ktoré boli dôležitým míľnikom k vytváraniu národného povedomia. Tieto prejavy vychádzali najmä z prostredia intelektuálov, ktorí mali ako jedni z mála dostatočné vzdelanie na to, aby si uvedomovali a mohli kritizovať zlý stav národa a jeho jazyk.[11] Začal sa klásť dôraz na národné jazyky, vedomie a vlastenectvo, čo sa prejavovalo aj v umení.

Barok v odievaní

Baroková móda bola ovplyvňovaná politickou a náboženskou situáciou v Európe. Ovplyvňovali ju vzťahy medzi jednotlivými krajinami, proti sebe stojacimi náboženstvami, no najmä vládla snaha odlíšiť sa od predošlého obdobia renesancie a manierizmu. Raná baroková móda sa viaže približne k obdobiu tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Zmeny v móde sa začali ako prvé prejavovať v Holandsku u bohatých mešťanov. Tí sa postupne vracali ku konzervatívnej móde (striedmy strih, čierna farba odevu, doplneného len bielym golierom a manžetami). Goliere boli ovplyvnené španielskou módou a ich kruhový tvar bol považovaný za jedinú prijateľnú výstrednosť v obliekaní. Baroková móda sa nazývala tiež „parochňový sloh“, nakoľko sa v tomto období rozmohla móda dámskych, no taktiež pánskych parochní.[12] V polovici 17. storočia prišli do módy aj rôzne druhy masiek, ktoré však už začiatkom 18. storočia zmenili svoj význam a poukazovali najmä na to, že ich majiteľka je ľahkých mravov. V tom istom období prišli do módy i rukávniky ušité z kožušiny, ktoré nosili tak ženy, ako i muži. Vrátila sa tiež móda spodnej bielizne, rovnako ako i šnurovacie živôtiky (šnurovačky).

Pánska móda

Na začiatku 17. storočia holandská móda ovplyvnila aj módne odievanie vo Francúzsku, Flámsku, Nemecku alebo Čechách, no prevzali ju napríklad aj anglickí obchodníci a puritáni. Namiesto tesne strihaných kabátov sa začali preferovať voľnejšie strihy s čipkovým golierom na ramenách a úzky pás nahradili voľné šerpy, ktoré sa nosili často aj cez jedno rameno (pôvodne boli prebrané z vojenskej uniformy). Zmenil sa i tvar rukávov, ktoré boli voľného strihu a dostali kužeľovité, kornútové manžety siahajúce až k lakťu, no tie sa časom skrátili asi o polovicu, takže spod nich vytŕčali rukávy spodného odevu. Veľmi často boli rukávy prestrihnuté zhora až po zápästie, kde sa znovu zošívali. Krátke nohavice sa rozšírili a predĺžili až pod koleno, črievice nahradili vojenské čižmy so sárou v tvare kornúta, siahajúceho až nad kolená. Napriek vojenskému vplyvu na módu bola v Nemecku, Holandsku, Anglicku, ale aj ďalších krajinách čoraz viac obľúbená u mužov aj u žien čipka, ktorá nahradila čoraz nemodernejšie šperky. Vďaka tomu sa na odevoch omnoho viac vážila hodnota látok[13] a ich vypracovania, než módnych ozdôb. Mužský odev dopĺňal široký plášť, často zdobený lemom z kožušiny, a pokrývka hlavy – široký klobúk s vyhrnutou krempou, ozdobený dlhými perami.

Dámska móda

V dámskej móde vládli približne rovnaké pravidlá pre vzhľad odevu ako v móde pánskej. Na rozdiel od mužov však boli po väčšinu tohto obdobia ženské krivky sťahované v živôtikoch, zdobených bohatou výšivkou, šperkami, často i tuhým zlatým golierom, ktorý sa nazýval „saský golier“, a neraz ich zdobila i presvitajúca spodná bielizeň. Šaty boli farebne veľmi pestré, zdobené výstrednými detailmi. Medzi najobľúbenejšie materiály na výrobu šiat patrili brokát vyšívaný zlatom alebo hodváb, čipky, stuhy, a u nižších spoločenských vrstiev sa šaty šili prevažne zo súkna a vlny.[12]

Koncom 17. storočia prišli do módy znovu kovové obruče, ktoré podopierali sukne, a tak udržiavali ich vzhľad, a živôtiky sa znovu vystužovali kosticami. Dôležitou ozdobou každých šiat boli stuhy, ktoré podporovali dojem rozviatosti a pohybu. Medzi doplnky patrili najmä vejáre, spony na topánky, rukavice, no taktiež šatky na krk, ktoré podľa potreby mohli tiež zakrývať hlavu, čím nahradili čepce alebo klobúky, ktoré spolu s hornou časťou plášťa tvorili bežnú pokrývku hlavy. Ženy nosili tiež dlhé voľné plášte, alebo krátky plášť s pelerínou, často zdobené kožušinovým golierom.

Baroková filozofia

Baroková životná klíma bola klímou surového násilia a teroru. Barokový človek poznal tri spôsoby, ktoré ho mali priviesť k jednote vnútorného rozpoltenia[11]:

  • cestu mysticizmu (citu, lásky), čo znamenalo pokorovanie, potláčanie a bičovanie zmyslov, citov, vášní, ktoré majú viesť k splynutiu duše s Kristom (napr. diela sv. Jána z Kríža a životopis svätej Terézie Ježišovej);
  • cestu heroizmu (vôle, činu), kedy sa viera považovala za akt vôle, a nie povinnosti; dôležitý bol pocit dôstojnosti, osobnej cti, ceny, sebavedomia, veľkorysosti a majestátnosti, no tiež sa prejavovala pýcha, moralizovanie, pomstivosť, zákernosť, intrigy a krutosť. V umení sa táto cesta prejavovala najmä dielami zobrazujúcimi umučenie, ukrižovanie, opismi krutého trýznenia, posledného súdu, pekla s telesnými trestami, hniloby a hnusu (napr. učenie Tomáša Akvinského alebo Ignáca z Loyoly);
  • cestu múdrosti (myslenia), podľa ktorej všetko pochádza zo Stvoriteľa a k nemu po celý život aj smeruje, a keďže svet i dejiny sú dielom božej prozreteľnosti, nemožno ich meniť, len sa snažiť o pochopenie božej vôle.

Týmito tromi spôsobmi úsilia o dosiahnutie jednoty boli späté tri typy barokového človeka: mystik, mravný héros a univerzálny mudrc (pansof).

Do popredia sa dostali božské, nadpozemské a metafyzické hodnoty, ako i viera v záhrobný život, a taktiež zosilneli rôzne náboženské kulty (kult Panny Márie), vo veľkej miere sa uctievali zázračné obrazy, sochy, a začali sa konať veľkolepé púte, vďaka čomu sa tiež úspešne upevňovala moc náboženstva a cirkvi.

Na druhej strane poznávanie sveta a skutočnosti viedlo k mohutnému rozšíreniu povier, astrológie, alchýmie, okultizmu, mágie, démonizmu, vyvolávaniu duchov, vizionárstvu, vkladaniu znamení, viere v bosorky, čary, chiromantiu, horoskopy, ako aj iracionálnu medicínu a k hrôze z konca sveta.

Baroková zbožnosť

Baroková zbožnosť je pojem opisujúci náboženskosť ľudí v období približne 17. a 18. storočia.

Počiatok tejto zbožnosti však siaha niekoľko desaťročí pred rok 1600, od ktorého sa obdobie baroka zvykne datovať. Na vývoj barokovej zbožnosti mal obrovský dopad tridentský koncil, ktorý zasadal v období od 13.12.1545 do 4.12.1563.[14] Tento koncil do vysokej miery reagoval na reformáciu. Rozvinul učenie o Písme a tradícii, o prvotnom hriechu a ospravedlnení, o sviatostiach, o uctievaní svätých (kult svätých) a o omšovej obeti.[15] Na základe rozhodnutí tohoto koncilu bola katolícka cirkev formovaná viac než 300 rokov, až do zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu.

Na českých územiach začal po bitke na Bielej Hore dlhý, prevažne násilný a nákladný proces rekatolizácie, ktorý z väčšiny obyvateľov Čiech a Moravy urobil katolíkov. Problémom bola samozrejme hĺbka ich viery, pretože je ťažké od človeka očakávať aby pod tlakom cirkvi úprimne prijal donedávna nepriateľské vyznanie. Tento problém sa začal riešiť sám až časom, keď postupne nastala generačná výmena obyvateľstva. Dané obdobie na českom území sa označuje ako doba pobielohorská.[16]

Na druhej strane Európy sa Anglicko, Wales a Škótsko bez väčších problémov odpútali od pápeža, s čím súhlasila prevažná väčšina obyvateľstva. Anglikánska cirkev, ktorá tým vznikla sa, za krátky čas, postupne začala podobať niektorým z hlavných protestantských prúdov.[17]

Barokové umenie

Barok úzko súvisí s víťazstvom protireformácie a upevnením moci a postavenia katolíckej cirkvi, ale na druhej strane tiež absolutistickej moci panovníkov. Príčina vzniku baroka ako umeleckého slohu vychádzala zo snahy umeleckými prostriedkami vyvolať pocit pokory a odovzdanosti Bohu, čo sa cirkev snažila dosiahnuť mohutnosťou, veľkoleposťou a nádherou stavieb, ale aj maliarskych a sochárskych diel, aby tak vyjadrila nadradenosť cirkvi nad poddanými[chýba zdroj]. Jedným z rádov cirkvi, ktoré sa snažili obnoviť moc katolíckej cirkvi, bol aj jezuitský rád a jeho zakladateľ Ignác z Loyoly. Známe sú jeho výroky a plamenné výzvy ako „Prišiel som, aby som zapaľoval oheň v srdciach.„ Ten oheň mala byť vlastne viera, ktorú chcel zapaľovať v srdciach ostatných.

Tak ako väčšinu slohov, aj barok tvorili umelci. K jeho vrcholným dielam však patria tiež malé diela, ktoré boli určené pre súkromné účely, rovnako krásne a pôsobivé ako monumentálne diela, ktoré boli určené pre verejnosť, hoci práve tieto monumenty sú najtypickejším prejavom baroka. Okrem toho v tomto období náboženských zmien a nepokojov cirkev a rády mali ešte v prvej polovici barokového obdobia pomerne prísny postoj k umeniu, ktorý vychádzal ako z ich učenia, tak tiež z ekonomických dôvodov. Aj vďaka tomu vznikla väčšina katolíckych barokových kostolov a ich výzdoby najmä v 2. polovici 17. storočia až v 18. storočí. Pre vývoj barokového umenia sa stal dôležitým bodom dejinách rok 1598, kedy bola prenesaná z Ferrary do Ríma séria Tizianových mytologických obrazov.[18] Tieto obrazy študoval takmer každý maliar, ktorý vtedy pracoval v Ríme až do 30. rokov 17. storočia, a kopírovali ich tiež napr. Peter Paul Rubens či Nicolas Poussin.

Barokoví aj renesanční umelci pracovali takmer pre rovnakých objednávateľov – dvor, aristokraciu a cirkev, no časom sa táto skupina rozrástla o nové vrstvy. Podobne ako v období renesancie, aj v období baroka udávali tón veľké umelecké osobnosti. Ak renesanciu reprezentovali velikáni ako Leonardo da Vinci, Michelangelo, Raffael, Tizian alebo Albrecht Dürer, v období baroka sa takýmito vodcami v oblasti umenia stali Gian Lorenzo Bernini, Nicolas Poussin, Peter Paul Rubens, Rembrandt Harmenszoon van Rijn a Velázquez. Všetci títo umelci sa inšpirovali najmä antickým umením starého Ríma (nie Grécka),[19] hoci na ich dielach je možné popri podobnostiach nájsť aj významné rozdiely. Diela barokových umelcov sú dekoratívnejšie, vyskytuje sa v nich viac kontrastov svetla a tieňa, no taktiež vyjadrujú zdanlivo menej sebakontroly. Lyrická čistota, ktorá bola tak príznačná pre renesanciu, sa tu nevyskytovala často, a striedmosť v ich dielach vyznievala skôr ako strohosť.

Barok sa preslávil najmä v architektúre, v maliarstve a sochárstve, no taktiež v hudbe, literatúre, divadle a móde.

Barok v architektúre

V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr – na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých (Ján Nepomucký, sv. Vendelín, sv. Urban a ďalší) a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Charakteristické črty slohu tvorili hlavne bohatá výzdoba – zlato, mramor, veľa sôch.

Barok v maliarstve

Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb. V tomto období vznikali najmä oltárne obrazy, nástenné maľby (freska) a slávnostné dvorné portréty, medzi najmenej populárne patrili krajinomaľby a zátišia.

Z motívov prevládali najmä náboženské motívy (obrazy katolíckych mučeníkov a svätcov), ale tiež mytologické motívy (antickí bohovia), využívané na maľovanie alegorických obrazov, na ktorých sa objavovali postavy vojvodov a štátnikov, ako aj múzy a antické mytologické a historické postavy.

Barok v sochárstve

V barokovom sochárstve sa kládol dôraz na dekoratívnu plastiku, a tak vznikalo množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stierali rozdiely medzi reliéfom a maľbou. Za námet slúžili najmä postavy zidealizovaných katolíckych svätcov, ale tiež napríklad sochárske portréty (náhrobná plastika).

Barokoví umelci sa snažili svojim sochám vtlačiť život pomocou silných emócií, výrazmi tvárí a celým postojom osoby. Barokové sochárstvo sa snažilo znázorniť postavy v prirodzenom pohybe, ale aj vystihnúť ich duševný stav (smútok, radosť, hnev alebo strach). Sochy uvádzal sochár do pohybu gestami, povievajúcimi šatami a vlasmi.

Z materiálov sa tešili najväčšej obľube kameň a mramor. V tvorbe sa kombinovali hladké, leštené a drsné plochy, menili sa farby materiálu a dbalo sa i o tie najjemnejšie detaily (napr. detaily kožušiny na plášťoch, napodobenie štruktúry látky, detaily šperkov, účesov a pod.).

Barok v dekoratívnom umení

Dekoratívne umenie dosiahlo svoj vrchol koncom 18. storočia. Jeho najlepšie obdobie zasahovalo ešte aj do obdobia rokoka a klasicizmu. Hlavné slovo v tomto druhu umenia malo Francúzsko, a to najmä svojou produkciou, z ktorej veľkú časť vyvážali do zahraničia. Vývoj tohto umenia sa sústredil do kráľovských ateliérov, kde pôsobili kresliči a návrhári (napr. Jean Berain starší, Claude Gillot, Antoine Watteau a mnohí ďalší). Obrazy, ktoré boli súčasťou zariadenia interiéru, mali len dekoratívne poslanie a nachádzali sa často na rímse nad dverami. Dôležitou súčasťou interiérovej výzdoby sa stali tapisérie, ktoré vznikali v manufaktúrach, boli vytvárané so samostatnými motívmi alebo sa tematicky spájali do sérií (napr. Portréty bohov).

Najznámejšie z manufaktúr boli v Beauvais a Aubusson, alebo patrili rodinám Gobelinovcov či Savonnerie.[20] Medzi ďalšie významné mená francúzskeho dekoratívneho umenia patria napr. Gilles-Marie Oppenordt, ktorého majstrovstvo spočívalo v dokonalom spojení nástennej výzdoby so zariadením; z maliarov sú to napr. Jacques de Lajoue, François Boucher alebo Jean-Baptiste Pillement.

Veľká pozornosť sa venovala taktiež nábytku. Hoci postupne vznikali nábytkárske dielne aj na ostatných európskych panovníckych dvoroch, líšili sa od francúzskych dielní nielen zručnosťou a originalitou, ale v porovnaní s francúzskymi umelcami sú ich diela voľnejšie, nakoľko používali viac svetlého dreva a bieleho laku. Medzi najobľúbenejšie druhy nábytku patrili rohové skrinky, nízke stolíky a komody, neskôr sa centrom záujmu stali veľké skrine, ktoré boli obľúbené od Rakúska až po Holandsko. Medzi nábytok sa počítali aj prepychové koče a sane, ktoré nezaostávali svojou bohatou výzdobou, ktorá sa niekedy zdala až nevkusná.

Medzi najznámejších umelcov tohto smeru celkom určite patrí André Charles Boulle, ktorý vytváral presný, čistý, klasický nábytok, zdobený kovovými inkrustáciami. V Taliansku patrí medzi najznámejších výrobcov nábytku Pietro Piffetti z Turína, v Mníchove sú to napr. Joseph Effner a François de Cuvilliés, a medzi najvyhľadávanejších ebenistov patrí Joachim Dietrich. V Anglicku sa v tomto období dostali k slovu umelci ako William Kent alebo Thomas Chippendale, ktorý vytvoril množstvo stoličiek, lôžok a knihovničiek.

Barok v hudbe

Baroková hudba sa vyvíjala približne medzi rokmi 16001750. Spočiatku bola považovaná za veľmi harmonicky zmätenú, po melodickej stránke zbytočne komplikovanú, a až 19. storočie jej prinieslo pozitívne hodnotenie. Jej vývoj sa začal trochu netradične v Holandsku. Najvýznamnejšou hudobnou veľmocou v tomto období však bolo Taliansko, odkiaľ sa nová hudba postupne rozšírila do ostatných európskych krajín. Jednou z nemnohých krajín, ktoré talianska hudobná tvorba ovplyvnila len veľmi málo, bolo Francúzsko. Tu sa podriaďovali nové trendy v hudbe potrebám a vkusu kráľovského dvora, a tak sa hudobní skladatelia snažili viesť vývoj hudby svojou vlastnou cestou.

Barok je však tiež obdobím, v ktorom vznikli nové druhy hudby, napr. opera, oratórium alebo kantáta. Vznikali tiež nové hudobné nástroje, ako napríklad čembalo (virginal, harpsichord, clavecin) a podobne. Napriek veľkému tlaku reformácie nie je cirkevná hudba vždy v popredí záujmu hudobných skladateľov. Medzi najvýznamnejších barokových skladateľov patria okrem iných Johann Sebastian Bach, Georg Friedrich Händel a Antonio Vivaldi.

Barok v literatúre

Baroková literatúra nepriniesla so sebou takmer nič nové. Nadväzovala na tradície a literárne formy predošlých období (stredovek, renesancia, humanizmus), prebrala však z umenia nového obdobia všetky jeho charakteristické črty, znaky, názory, zakomponovala ich do už známych postupov, vďaka čomu si mohla vytvoriť svoju vlastnú identitu. Napriek tomu sa jej podarilo vyvinúť len veľmi málo rozdielnych prvkov, a to tak v poézii, ako i v teoretických prácach a dráme.

Barok v divadle

Barokové divadlo prešlo v 16. a 17. storočí veľkým rozkvetom. Okrem vzniku množstva národných variantov divadla tiež začali vznikať prvé profesionálne divadelné súbory, ktoré nepôsobili len ako zábavný prvok pri slávnostných príležitostiach, ale ich divadelné predstavenia začali navštevovať diváci aj vo svojom voľnom čase.[21] Toto obdobie vytvorilo nielen dramatické texty, ale aj modely divadla, ktoré predurčili ďalší vývoj európskej divadelnej kultúry. Barokové divadlo a dráma sú úzko späté s renesanciou, manierizmom a klasicizmom, nakoľko sa medzi týmito umeleckými smermi v oblasti divadla nedajú určiť presné hranice. Divadelné umenie sa však v každom z európskych štátov prejavovalo veľmi rozdielne (napr. v Anglicku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku).

Názory na barok

„Pre barok… je základným činiteľom, utvárajúcim jeho charakter, akási dvojlomnosť: snaha postihnúť za viditeľným svetom, prístupným zmyslom, druhý svet, iný život, inú priestorovosť, inú atmosféru. To sa javí nielen v obrazoch a vôbec v umeleckom diele, ktoré s obľubou znázorňuje človeka na hraniciach sveta pozemského a sveta nadprirodzeného, v tom hlavne v okamihoch smrti, ale aj v jeho celom formálnom ustrojení. Barokový maliar vytrháva s obľubou svojho hrdinu alebo scény, zbavuje ich nepreniknuteľným chiaroscurom akejkoľvek súvislosti s realitou pozemského sveta, ktorý ich obklopuje, alebo ich ponecháva v kontexte ostatného života a diania, vybavuje ich takými gestami a farbami, že by ste k nim márne hľadali obdobu v živote okolo seba. Jeho divý naturalizmus sleduje iba to, aby vás strhol prudšie a hlbšie do mimoriadneho diania, ktoré sa pred vami roztvára, otvoriť vám naliehavejší pohľad do iného sveta, než je vaše prítomné okolie. Jeho tvarovosť sa rozvíja do týchto teatrálnych gest, ako v iných, menej drasticky líčených zobrazeniach, lenže druhý, iný svet týchto nadprirodzených gest má vám byť priblížený tým, že ho nazeráte médiom najskutočnejšej skutočnosti. Je to akýsi sen, zakliaty do zmyslami poznateľnej reality… Podčiarkol som ako základnú tendenciu baroka snahu spoznať Boha cez tento svet, zastihnúť v jeho realite Absolútno, v prirodzenom nadprirodzené.“ (Zdeněk Kalista)[22]

Referencie

  1. FARGIS, Paul. The New York Public Library Desk Reference. druhé. vyd. New York : Macmillan General Reference, 1998. ISBN 0-02-862169-7. S. 262.
  2. a b Barok. Klasicizmus. Empír. Bratislava, SVKL 1955, s. 5
  3. Minárik, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava, SPN 1984, s. 11
  4. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 11
  5. Helen Gardner, Fred S. Kleiner, and Christin J. Mamiya, Gardner's Art Through the Ages (Belmont, CA: Thomson/Wadsworth, 2005), p. 516.
  6. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 13
  7. a b Minárik, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava, SPN 1984, s. 13
  8. The Columbia Encyclopedia, 6th ed. 2011
  9. Encyclopædia Britannica: Western painting
  10. Shearer West (ed.) The Bulfinch Guide to Art History: A Comprehensive Survey and Dictionary of Western Art and Architecture. Bullfinch 1996. ISBN 0-8212-2137-X
  11. a b c Minárik, Jozef: Baroková literatúra. Bratislava, SPN 1984, s. 14
  12. a b Kybalová, Ludmila – Herbenová, Olga – Lamarová, Milena: Obrazová encyklopedie módy. Praha, Artia 1973, s. 189 – 190
  13. Kybalová, Ludmila – Herbenová, Olga – Lamarová, Milena: „Obrazová encyklopedie módy“. Praha, Artia 1973, s. 177
  14. Helena Pavlicová - Břetislav Horyna (eds.), Judaismus, křesťanství, islám, Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 345.
  15. Helena Pavlicová - Břetislav Horyna (eds.), Judaismus, křesťanství, islám, Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 346.
  16. Jíří Mikulec, Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích, Praha: Grada 2013, 11.
  17. Manuel Morán - José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), Barokní člověk a jeho svět, Praha: Vyšehrad 2004, 128.  
  18. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 42
  19. Kitson, Michael: Barok a rokoko. Bratislava, Pallas 1972, s. 8
  20. Svetové dejiny umenia. Praha, Cesty 1996, s. 431
  21. Perkner, Stanislav – Hyvnar, Jan: "Řeč dramatu". Praha, Horizont 1987, s. 58
  22. Jozef Piaček a kolektív. FILIT Otvorená filozofická encyklopédia [online]. [Cit. 2008-09-05]. Dostupné online.

Literatúra

  • Jaroslav Herrout: Staletí kolem nás. Praha : Orbis, 1970.
  • Jaroslava Staňková – Josef Pechar: Tisíciletý vývoj architektury. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1979.
  • Robert Cumming: Umenie. Bratislava : Slovart, 2007.
  • Jozef Minárik: Baroková literatúra. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984.
  • Jan Kouba: ABC hudebních slohů. Praha : Supraphon, 1988.
  • Michael Kitson: Barok a rokoko. Bratislava : Pallas, 1972.
  • Léon Moussinac: Divadlo od počiatku po naše dni. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965.
  • Stanislav Perkner – Jan Hyvnar: Řeč dramatu. Praha : Horizont, 1987.
  • Ludmila Kybalová – Olga Herbenová – Milena Lamarová: Obrazová encyklopedie módy. Praha : Artia, 1973.
  • Barok. Klasicizmus. Empír. Bratislava : SVKL, 1955.
  • Svetové dejiny umenia. Praha : Cesty, 1996.
  • Rosario Villari: Barokní člověk a jeho svět. Praha : Vyšehrad, 2004.
  • Jíří Mikulec, Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích, Praha: Grada 2013.
  • Helena Pavlicová - Břetislav Horyna (eds.), Judaismus, křesťanství, islám, Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003.

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

Abbé Prévost

L'Abbé Prévost (vlastným menom Antoine-François Prévost) [d'Exiles], (* 1. apríl 1697, Hesdin, Francúzsko – † 23. november 1763, Courteuil) bol francúzsky spisovateľ, novic u jezuitov v Paríži, neskôr vojak a cestovateľ. Prídomok d´Exiles si pridal sám k menu počas svojho exilu v Holandsku. Napísal dodnes známu a hranú veršovanú tragédiu "Manon Lescaut".

Baroková architektúra

Baroková architektúra je obdobie architektúry 17. až 18. storočia. Barok bol predovšetkým obdobím monumentálnych stavieb, ktoré porušovali všetky dovtedajšie pravidlá. Vzniklo množstvo cirkevných stavieb (kostoly, kláštory) a takmer rovnaké množstvo svetských stavieb (mestské domy pre vidieckych šľachticov, nazývané „hotely“, paláce, letohrádky, kaštiele, zámky, školy a radnice).

Barokové umenie

Barokové umenie je etapa vo vývoji umenia (1575 – 1750) spojená s barokom.

Dejiny umenia

Dejiny umenia odvetvie umenovedy, ktorého náplňou je interpretácia historického pohybu umenia (vývoja umenia), t. j. výklad príčin, súvislostí a foriem vývoja umenia a zároveň interpretácia významu tvorivých individualít.

Vývoj umenia alebo dejiny umenia je vzchádzanie alebo utváranie sa jedných stavov alebo foriem umenia z druhých. Premet dejín umenia ako disciplíny.

Základné obdobia dejín umenia sú:

praveké umenie

staroveké umenie, najmä antické umenie

stredoveké umenie:

románsky sloh

gotický sloh

novoveké umenie

renesancia

barok

rokoko

klasicizmus

romantizmus

súčasné umenie (moderné umenie v širšom zmysle):

realizmus

impresionizmus

symbolizmus

moderné umenie v užšom zmysle

secesia

Art Deco

iné moderné umenie

Galleria degli Uffizi

Galleria degli Uffizi je jedna z dvoch galérií obsahujúcich prierez výtvarného umenia v talianskej Florencii (popri galérii Pitti). Je to jedna z najznámejších galérií na svete. Je to najnavštevovanejšia galéria vo Florencii. Leží hneď pri rieke Arno a rad pri vstupe môže zabrať aj niekoľko hodín.

Galleria degli Uffizi zaznamenáva prierezovo výtvarnú tvorbu od antického Ríma po barok. Medzi slávnymi autormi, ktorých diela sú v tejto galérii vystavené, sú Giotto, Beato Angelico, Masaccio, Piero della Francesca, Sandro Botticelli, Leonardo da Vinci, Lucas Cranach, Albrecht Dürer, Michelangelo Buonarroti, Raffaelo Sanzio, Tizian, Paolo Veronese, Peter Paul Rubens, Caravaggio, Rembrandt a iní.

Galéria začína na najvyššom poschodí antickými sochami a renesančnými portrétmi vtedajších súčasníkov. Pre návštevníka môže byť usporiadanie veľmi mätúce, pretože sa na hornom poschodí s antikou ďalej mieša gotické umenie quattrocenta, renesančné umenie talianskych majstrov s tzv. „nemeckou školou“ a pokračuje do nižších poschodí barokovým umením. Zbierka je menšia ako zbierka paláca Pitti, no obsahuje slávne obrazy ako napr. Botticelliho Klaňanie troch kráľov alebo Michelangelovu Svätú rodinu.

Holašovice

Holašovice (nem. Hollschowitz) je dedina v južných Čechách vzdialená asi 15 km západne od okresného mesta České Budějovice. Je súčasťou obce Jankov. Miestny unikátny súbor stavieb v štýle tzv. sedliackeho baroka zo 70. rokov 19. storočia tvorí jedinečný celok, ktorý je od roku 1995 dedinskou pamiatkovou rezerváciou.

V roku 1998 bola zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Klasicizmus

Klasicizmus je umelecký smer v 17., 18. a včasnom 19. storočí, ktorý rozvíjal klasické umenie antiky a renesancie, najmä kompozičné a výrazové zásady.

Krajinomaľba

Krajinomaľba (iné názvy: krajinárstvo, krajinkárstvo, krajinárske maliarstvo) je druh maliarstva, v ktorom je na obraze zachytená najmä krajina, t.j. príroda, jej konkrétny výsek či zoskupenie. Obraz, ktorý takýmto maliarstvom vzniká, sa volá krajina, krajinka, krajinomaľba alebo zriedkavo pejsáž. Tvorbou takýchto obrazov sa zaoberá maliar špecialista - tzv. krajinár alebo krajinkár.

Kulteranizmus

Kulteranizmus alebo gongorizmus je jeden z dvoch hlavných prúdov španielskej barokovej literatúry (popri konceptizme) uprednostňujúci poéziu, jazyk vzdelancov plný novotvarov,

zložitých metafor.

Podľa svojho najvýznamnejšieho predstaviteľa L. de Góngoru sa nazýva aj gongorizmus.

Kúria (sídlo šľachty)

Kúria (z lat. curia) bolo v Uhorsku skromnejšie vidiecke sídlo strednej a drobnej šľachty alebo mestské šľachtické sídlo.

Kúria bývala prízemná alebo jednoposchodová murovaná obytná budova so skromnou architektonickou výzdobou, ktorá sa vyvinula zo stredovekého zemianskeho dvorca. Často bývala umiestnená na vyvýšenom mieste v obci alebo pri vodnom toku. Bloková budova alebo budova s krídlami spravidla súvisela s hospodárskym dvorom, záhradou alebo s malým parkom. Ako kaštieľa, s ktorým má niektoré spoločné architektonické prvky, zrejme mohla mať aj kúria obrannú funkciu. Jej stavba vychádzala z jednoduchej, ale vysoko účelnej ľudovej architektúry, alebo bola ovplyvnená jednotlivými umeleckými smermi.

Kúrie sa zachovali v mnohých slovenských obciach. Najstaršie sú z konca 15. storočia, ktoré mali často iba jednu alebo dve obytné miestnosti. Väčšina kúrií však pochádza zo 16. – 17. storočia. Boli to prevažne malé budovy s trámovými stropmi alebo s valenými či krížovými klenbami s hrebienkami. Okná mali často renesančné kamenné ostenie s kovanou mrežou.

Barok v 18. storočí výstavbu kúrií takmer neovplyvnilo, zvýšil sa iba počet miestností a kúrie dostali obdĺžnikový pôdorys s mierne vystupujúcim rizalitom uprostred fasády. V miestnostiach boli barokové české a pruské klenby.

Klasicistické kúrie z 19. storočia mali štyri – šesť obytných miestností. Rizalit na čelnej fasáde ukončený tympanónom často sa menil na stĺpový portikus. Kúrie bývali s dvorom spojené stĺporadím.

Kúrie svojou architektúrou dodnes predstavujú dominanty mnohých obcí na Slovensku, napr. renesančné kúrie v Necpaloch, v Príbovciach, rokokovo-klasicistická v Štítniku, vo Vyšnom Kubíne, baroková v Kalinčiakove, barokovo-klasicistická v Blatnici, klasicistická v Koplotovciach, empírová v Župčanoch a iné.

Manierizmus

Manierizmus (tal. maniera) je umelecký a literárny sloh 16. a 17. storočia prejavujúci sa strojenosťou, vyumelkovanosťou, kvetnatosťou a formovými schválnosťami.

Vo výtvarnom umení znamená virtuózne používanie formálnych a technických prostriedkov bez vnútornej väzby na obsah diela; štýlová afektovanosť. Po formálnej stránke dochádza k zmene pomerov kánonu ľudkeho tela. Dynamický pohyb a dramatickosť zobrazení už naznačuje Barok. Renesancia začína byť "zdivočená" (JAcob Burkhard).

Novobarok

Novobarok (iné názvy: neobarok, pseudobarok, novodobý barok) je najmladší z historizujúcich slohov. Vznikol v druhej polovici 19. storočia a pretrval až do 20. rokov 20. storočia.

Významnejšie sa začal presadzovať až po roku 1900. Čo sa týka detailov ornamentiky a členenie, tvarov vikierov a manzardových striech, čerpá tento sloh inšpiráciu z baroka 18. storočia. Zaujímavosťou tohto štýlu je preberanie orientálnych a maurských prvkov a motívov pre stavby židovských synagóg.

Poľsko

Poľsko, dlhý tvar Poľská republika (poľ. Polska, dlhý tvar Rzeczpospolita Polska), je štát ležiaci v strednej Európe pri Baltskom mori. Na západe hraničí s Nemeckom (467 km), na juhozápade s Českom (790 km), na juhu so Slovenskom (539 km), na východe s Ukrajinou (529 km) a Bieloruskom (416 km), na severovýchode s Litvou (103 km) a na severe s Ruskom (Kaliningradská oblasť, 210 km). Okrem toho poľská hranica výhradnej ekonomickej zóny na Balte (528 km) hraničí so zónami Dánska a Švédska. Celková dĺžka poľských hraníc je 3 582 km.

Vzhľadom na rozlohu zaberá 69. miesto na svete a deviate v Európe. V počte obyvateľov je 34. najľudnatejšou krajinou sveta. Štát je rozdelený na 16 vojvodstiev (do 31. decembra 1998 na 49), ktoré sa delia na 373 powiatov (okresov) a 2 483 gmín (obcí).

Za dohodnutý rok založenia poľského štátu je často prijímaný rok 966 , v ktorom vládca Mešek I. prijal kresťanstvo. Poľsko sa stalo kráľovstvom v roku 1025 za panovania Boleslava I. Chrabrého. V roku 1569 sa po uzavretí lublinskej únie stalo súčasťou únie s Litvou. Väčšiu časť svojej histórie bola Poľská republika nezávislým a mnohonárodnostným štátom s mnohými vierovyznaniami.

Štát pretrval do roku 1795, kedy bolo územie rozdelené medzi tri subjekty: Pruské kráľovstvo, Ruské impérium a Rakúsko (takzvané tri delenia Poľska). Poľsko získalo nezávislosť v roku 1918 po prvej svetovej vojne. Počas druhej svetovej vojny bola krajina okupovaná hitlerovským Nemeckom a Sovietskym zväzom. Počet obetí vojny sa odhaduje na vyše 6 miliónov obyvateľov predvojnového Poľska. Po vojne sa Poľsko stalo socialistickou republikou pod silným vplyvom ZSSR. V roku 1989 nastala zmena politického režimu na parlamentnú demokraciu a hospodárskeho na voľný trh.

Poľsko je členom Európskej únie, NATO, OSN, OECD, WTO či Vyšehradskej skupiny.

Rázusovo nábrežie

Rázusovo nábrežie (kedysi Graf Batthyany Lajos Quai alebo Batthyány Lajos part) je nábrežie na ľavom brehu Dunaja v Bratislave v mestskej časti Staré Mesto.

Začína sa pri Novom moste a končí pri Námestí Ľudovíta Štúra, kde sa napája na Vajanského nábrežie.

Stoja tu objekty luxusných hotelov, hotela Danube, hotela Devín a Slovenskej národnej galérie.

Na Dunaji je pristavený Botel Gracia a loď Cirkus Barok, ktorý slúži ako nástupné miesto pre katamaran Twin City Liner. Oproti hotelu Danube je pristavená platforma na kotvenie turistických a výletných lodí.

Scénografia

Scénografia je v dramatických umeniach „výtvarné a architektonické stvárnenie priestoru, v ktorom sa odohráva dramatická akcia“.Scénografia existovala už v antickom divadle (scénické maľby pre Aischylosove hry či spis Vitruvia). V stredoveku sa scénografia od antickej odlišovala v tom, že divadlo nemalo stále miesto a teda ani architektonicky uzavreté javisko – odohrávalo sa na námestiach. Renesancia priniesla samostatnú divadelnú architektúru, ktorá umožnovala náročnejšie predstavenia. Začali vznikať kulisy, najprv podľa antického vzoru iba tri druhy: pre tragédie, komédie a pre satirické predstavenia. Ďalšie zmeny umožnilo teláriové javisko, ktoré nasledovalo antické periakty. Barok k scénografii pridal priestorovú hĺbku.Vzľadom na svoj materiálny charakter je scénografia divadla v stredoveku, renesancii a období baroka.

Sedliacky barok

Sedliacky barok je stavebný sloh ľudovej architektúry, ktorý sa uplatnil prevažne v južných Čechách počas 19. storočia. I keď vychádza z klasicistskej a barokovej architektúry, ide o celkom samostatný sloh. Objavuje sa v období, keď bol barok už históriou. Najstaršie pamiatky sedliackeho baroka pochádzajú z 20. rokov 19. storočia, vrchol dosiahol asi v 60. rokoch. Jednotlivé barokové a klasicistské, ale dokonca napríklad aj neorománske prvky používa (podobne ako iné ľudové umenie) v úplne špecifických, z hľadiska čistoty pôvodného slohu vlastne chybných kombináciách, ktoré sú však veľmi pôvabné. Od svojho vzoru si totiž požičiava v podstate len ornamentálne prvky, ale napríklad úplne ignoruje tektonické princípy klasickej barokovej architektúry.

Vyskytuje sa prevažne v oblasti Soběslavských a Zbudovských Blat, ale aj v oblasti Písku, Vodňan a Třeboňe.

Najvýraznejšie stavby sedliackeho baroka v Holašoviciach boli v roku 1998 zaradené medzi svetové kultúrne dedičstvo UNESCO.

Sochárstvo

Sochárstvo je trojrozmerný druh umenia, ktoré na svoju prezentáciu používa formovanie pevného (rôzne druhy kameňov – najčastejšie mramor, kov, drevo), alebo plastického materiálu (keramika, sklo, porcelán…).

Sochy z pevného materiálu (skulptúry) sú vyrábané tesaním, vyrezávaním, odlievaním do foriem, brúsením, rezaním, zváraním… Sochy z plastického materiálu (plastiky) sú spravidla formované modelovaním, po ktorom nasleduje tepelné spracovanie, ktorým sa dosiahne pevná štruktúra výsledného sochárskeho diela.

Človek, ktorý vytvára sochárske dielo sa nazýva sochár.

Vesmír

Vesmír (iné názvy: univerzum, kozmos; trochu nepresne: Metagalaxia; v najširšom zmysle aj svet; zastarano vše(ho)mír alebo všesvet; gr. kosmos, lat. universum) môže byť:

v najširšom zmysle, používanom najmä vo filozofii: súhrn materiálnych javov, ktoré existujú v čase a priestore

v užšom zmysle, používanom najmä v astronómii (približné synonymá sú: známy vesmír, pozorovateľný vesmír, viditeľný vesmír):

časť vesmíru (v najširšom zmysle), ktorá je dostupná výskumu astronomickými prostriedkami

súbor všetkých kozmických telies a polí, ktoré sú priamo alebo nepriamo vo vzájomnej fyzickej interakcii, a ktoré astronómia a kozmológia dokáže obsiahnuť experimentálno-pozorovacou praxou a teóriou

nepresne: kozmický priestor

v teórii multiverza: univerzum ako jedna zo základných jednotiek (najmä tá, v ktorej žijeme my) multiverza - pozri článok multiverzum

Volúta

Volúta (latinsky volutum = zvinutý) je špirálovitý motív rôznych sústav výzdoby. Tento motív je v architektúre využívaný od praveku v mnohých rôznych formách, polohách a spôsoboch umiestnenia. Najčastejšie sa využíval v zostave hlavíc, palmiet a ánt v iónskom stĺpovom slohu a korintskom stĺpovom slohu a v zostave volútového štítu.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.