Arianizmus

Arianizmus alebo ariánstvo je christologické učenie alexandrijského biskupa Areia, ktorý nepriznáva Kristovi rovnocennosť s Bohom. Roku 325 bolo odsúdené na prvom nicejskom koncile.

Arius vystúpil v teologických diskusiách s názorom, že pred stvorením sveta stvoril Boh-otec Krista ako prostredníka medzi sebou a tvorstvom a že teda obaja nie sú rovnakej podstaty.

Externé odkazy

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
Areios (kresťan z Alexandrie)

Areios (alebo lat. Arius, * 256 – † 336) bol kresťanský kňaz z Alexandrie, od ktorého dostal názov arianizmus ako jeden z heretických smerov 4. storočia.

Bitýnia

O rovnomennom rode rastlín (starší názov: bitynia; lat. Bithynia) pozri bitýnia (rod).

Bitýnia (starogr. Βιθυνία – Bithynia) je historický kraj na severe Anatólie, východne od Konštantínopolu. Hraničila na východe s Paflagóniou, na juhu s Frýgiou a Galatiou a zo západu s Tráciou. Najvýznamnejšie rieky tejto oblasti sú Sangarios a Parthenios, nachádzajú sa tu aj rôzne jazerá a vrch Mýsios Olymbos (Mýssky Olymp), pri meste Prusa, ktorý má 2 500 m.

Byzantská ríša

Byzantská ríša (iné názvy: Byzancia, Byzant, Byzantsko, pre rané obdobie: Východorímska ríša alebo Východorímske cisárstvo; obyvateľ Byz. ríše sa volá Byzantínec), je umelý názov pre východnú, grécko-orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala medzi 3. stor./4. stor. po Kr. (tradične sa uvádza rok 395) a rokom 1453.

Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Oficiálny grécky názov štátu bol Ρωμαική Αυτοκρατορία (Romaiké Autokratoria, teda Rímska ríša), alebo Αυτοκρατορία των Ρωμαϊων (Autokratoria ton Romaion, Ríša Rimanov) Hlavným mestom bol Konštantínopol (po slovensky tiež Carihrad, dnes Istanbul), ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou.

Ríša sa pôvodne rozkladala vo východnom Stredomorí (najmä v dnešnom Grécku a Turecku), epicentrom ríše bola Malá Ázia neskôr sa jej územie postupne redukovalo smerom k Carihradu (Konštantínopol).

Dejiny kresťanstva

Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 nášho letopočtu po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (sv. Augustín).

Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral 12 učeníkov, ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta. (Mk 16,15: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“). V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo vrámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov.

Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stáva legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva je spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj ich štruktúr, vznik významných náboženských obcí a centier - pentarchia Rím - Konštantínopol - Alexandria - Antiochia - Jeruzalem, i vznik prvých kompetenčných a teologických sporov medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Už v 4. storočí sa kresťanstvo otriasalo v bojoch s heretickými hnutiami, ktorých existencie sa nezbavilo do dnešných čias.

Cirkevné udalosti a spory sa najmä počas ranokresťanského obdobia snažilo cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch, či miestnych synodách. Najmä menšie, či novšie cirkevné správne jednotky - diecézy si často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, či mocenské a vyústili do Veľkej schizmy v roku 1054. Od toho okamihu bola kresťanská cirkev rozdelená medzi východnú ortodoxnú a západnú latinskú katolícku cirkev, ktoré sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mali vlastné historické vývoje. Zároveň už v tomto období existovali ďalšie kresťanské cirkvi a spoločenstvá, ktoré sa v priebehu prvých storočí odčleňovali (ako napr. nestoriáni, či koptské východné cirkvi). V ďalšom období zase následne vznikali ďalšie autokefálne východné cirkvi a nové katolícke cirkvi, zjednotené s Rímom, ktoré vznikali ich odštiepením sa od východných cirkví.

Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia - tzv. reformácii.

V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom „Cuius regio eius religio“. (Koho panstvo, toho náboženstvo).

Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. V novodobých dejinách sa vrámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.

Eustathios z Antiochie

Eustathios z Antiochie alebo Eustatios z Antiochie (gr. Ευστάθιος, lat. Eustathius) bol biskup v meste Beroea (dnešné sýrske Aleppo), ktorý bol následne okolo roku 324 zvolený za antiochijského patriarchu. Patril k odporcom arianizmu i Origenovej teológie. Ariánom sa ho však nakoniec podarilo zosadiť a poslať do vyhnanstva.

Heréza

1. Heréza, kacírstvo alebo blud (z gréckeho αιρεσις, hairesis v preklade svojvoľný výber) označuje pôvodne taký teologický názor, ktorý „volí“ alebo si „vyberá“ určitý odlišný pohľad, ktorý je nezlučiteľný so všeobecnou vierou danej cirkvi, tj. ortodoxiou. Zástanca herézy je touto cirkvou označovaný ako heretik, kacír alebo bludár.

2. Heréza je tiež v prenesenom zmysle slova pomenovanie nenáboženského názoru na nenáboženskú ortodoxnú záležitosť, napríklad idizmus (používanie umelého jazyka ido) bol začiatkom 20. storočia pre esperantistov v istom zmysle "herézou" (i keď ovládanie a používanie oboch jazykov nie je vylúčené).

Termín kacír vznikol z pojmu katar (z gréckeho καθαρός katharos = čistý), čo bol príslušník francúzskej stredovekej sekty, vyhladenej krížovými výpravami začiatkom 13. storočia.

Konštantín I. (cisár)

Konštantín (I.) (iné mená: Konstantinus (I.), Constantinus (I.), Konstantinos (I.), Kónstantinos (I.), Kónstantínos (I.), Flavius Valerius Constantinus), zvaný Veľký, (* 27. február 272 alebo 273 – † 22. máj 337) bol od roku 306 rímsky cisár, od roku 324 jediný rímsky cisár. V roku 324 vyšiel víťazne z bojov o rímsky trón, ktoré vypukli po odchode cisára Diokleciána a znovuzjednotil rímsku ríšu pod jedným cisárom. Ešte v roku 313 (počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom prvýkrát povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Nadviazal na Diokleciánove reformy a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol (po slovensky Carihrad, dnes: Istanbul), ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. Roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde. Tesne pred smrťou prijal krst.

Kresťanstvo

Kresťanstvo alebo historicky aj christianizmus je jedno zo svetových monoteistických abrahámovských náboženstiev. Za pôvodcu a centrálnu osobu kresťanstva sa považuje Ježiš Kristus, jeho život, smrť, zmŕtvychvstanie a jeho učenie tak, ako boli zachytené v Novom zákone. S viac ako 2,5 miliardami veriacich je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom vo svete.

Monofyzitizmus

Monofyzitizmus (z gréckeho μόνος monos jeden + φύσις fysis prirodzenosť) je kristologický názor, že Ježiš Kristus mal iba jednu, a to celkom božskú a nie ľudskú prirodzenosť. Prvé tri storočia otriasali cirkev spory: Kto je Ježiš Kristus? Je stvorením Otca (arianizmus – odmieta božskú prirodzenosť)? Je formou zjavenia jedného Boha (modalizmus)?Prvý ekumenický koncil v Niceji r.325 zavrhol arianizmus ako bludnú náuku a učil, že Kristus je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, jednej podstaty s Otcom. Na treťom ekumenickom koncile v Efeze v r. 431 bolo zavrhnuté nestoriánstvo, ktoré učilo, že Boh prebýva v Ježišovi ako v chráme. Niektoré názory sa týmto zavrhli, ale spor o presné stanovenie vzťahu božstva a ľudstva v Ježišovi ešte nebol ukončený.

Ostrogótske kráľovstvo

Ostrogótske kráľovstvo (iné názvy: Ostrogótska ríša, ríša Ostrogótov, kráľovstvo Ostrogótov) bolo kráľovstvo založené Ostrogótmi v dnešnom Taliansku a susedných oblastiach. Vzniklo roku 493 a zaniklo okolo roku 553. V Taliansku Ostrogóti nahrádzajú Odoakera.

Dejiny kráľovstva pozri v článku Ostrogóti.

Patristika

Patristika je spoločný názov pre pôsobenie tzv. cirkevných otcov v rámci stredovekej kresťanskej filozofie, chronologicky spadajúcom do obdobia medzi 2. až 8. storočím. Vyznačuje sa apológiami (obranou) kresťanstva pred pohanskými a heretickými prúdmi, ako i dôležitou konfrontáciou kresťanského evanjelia s antickou filozofiou. Úzko súvisí s postupným náboženským i intelektuálnym presadzovaním sa kresťanstva v európskej civilizácii.

Prvý nicejský koncil

Prvý nicejský koncil sa konal v dňoch 20. mája až 25. júla 325 v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Zvolal ho rímsky cisár Konštantín I., s cieľom vyriešiť spor, ktorý sa v Alexandrii rozhorel okolo učenia istého kňaza Areia (lat. Arius), týkajúceho sa Ježišovej podstaty (prirodzenosti) a jeho vzťahu k Otcovi, a teda aj chápania Najvätejšej Trojice. (Konkrétne išlo o to, či Ježišova prirodzenosť (gr. οὐσία [úsia]) je podobná (gr. ὁμοιούσιος [homoioúsios]; gr. όμοιος = podobný), čo tvrdil Arius, alebo rovnaká (gr. ὁμοούσιος [homoúsios]) ako Otcova). Konštantín mal totiž záujem na tom, aby kresťanstvo v jeho ríši predstavovalo akýsi stabilizujúci faktor. Koncilu sa zúčastnilo približne 200 až 318 biskupov, predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Hoci počtom prevažovali ariánski biskupi, koncil sa skončil (dočasným) víťazstvom odporcov arianizmu a formuláciou tzv. Nicejského vyznania viery. Diskusiu totiž ukončil samotný cisár Konštantín, ktorý sa už predtým označil za „biskupa biskupov“, definíciou, že „Syn je jednej podstaty s Otcom“. No a tejto cisárovej autorite sa tu napokon podvolili i ariánski biskupi.

Kánony tohto koncilu predstavujú historicky prvé vieroučné rozhodnutia, schválené takýmto celocirkevným zhromaždením biskupov. Ich vážnosť, v porovnaní s akýmikoľvek dovtedajšími rozhodnutiami jednotlivých biskupov či provinčných synod, umocňuje fakt, že sa pod nich podpísalo viac než 300 biskupov z celého, vtedy známeho kresťanského sveta. Cisár Konštantín vyhlásil, že sú záväzné pre celú cirkev na území jeho ríše.

Prvý nicejský koncil sa považuje za vôbec prvý ekumenický koncil v dejinách cirkvi. V priebehu 4. storočia si cirkev začala postupne uvedomovať jeho mimoriadny význam. Vzhľadom na dôležitú úlohu, ktorú zohral v histórii raného kresťanstva, sa dokonca zvykne hovoriť o pred-nicejskej a po-nicejskej teológii. Po smrti cisára Konštantína v roku 337 sa však začali vyskytovať snahy spochybniť závery tohto koncilu. Kánony Prvého nicejského koncilu definitívne potvrdil v roku 381 Prvý carihradský (konštantínopolský) koncil.

Stredovek

Stredovek je epocha historického vývoja Európy medzi starovekom a novovekom. Tento pojem zaviedli humanisti na označenie obdobia medzi antikou a renesanciou antiky.

Názov je synonymom latinského media aetas (media = stredný a aetas = vek, doba). V odbornej literatúre sa používa adjektívum medieválny, vetva histórie, ktorá stredovek študuje, sa nazýva medievalistika.

Theodosius I. (Byzantská ríša)

Theodosius I. plným meno Flavius Theodosius Flaccus, známy aj ako Theodosius Veľký (* 11. január 347 – † 17. január 395) bol v rokoch 379 až 394 cisárom východu Rímskej ríše a od roku 394 posledným cisárom jednotnej Rímskej ríše, ktorá sa po jeho smrti v roku 395 rozdelila na dve časti, východnú a západnú. Jeho syn, Arkadius sa stal panovníkom Východorímskej ríši, a druhý syn, Honorius vládol Západorímskej ríši.

Wulfila

Wulfila (meno je zdrobneninou gótskeho slova wulf (vlk))(* asi 311 na dolnom Dunaji – † 383 Carihrad) bol biskup východorímskej cirkvi, misionár u germánskych Gótov.

Úspešne šíril východnú podobu kresťanského vyznania (tzv. arianizmus) medzi západnými Gótmi.

Z gréckych, latinských a runových znakov vytvoril písmo a preložil do gótčiny bibliu. Časť prekladu sa zachovala v skvostnom rukopise zo 6. storočia v takzvanom Codex argenteus. Vznikol v Taliansku, v rudolfínskej dobe ho prechovávali v Prahe, dnes je uložený v Uppsale. Je hlavným zdrojom znalostí o najstaršom štádiu germánskych jazykov.

Po prvý raz bol vydaný v rokoch 1843-1846, vedecké vydanie zabezpečil Wilhelm Streitberg, Die gotische Bibel (5. vyd. 1965).

Órigenes

Órigenes alebo Órigenés alebo Origenes (gr. Órigenes/iný prepis: Órigenés; * 185, Alexandria (?) – † 253, Tyros) bol grécky cirkevný učiteľ a teológ, bol najznámejším a najvýznamnejším predstaviteľom alexandrijskej školy. Niekde je uvádzaný ako Origenes Chalkenteros či Origenes Adamatios. Grécke Chalkenteros značí s „oceľovými vnútornosťami“, latinské Adamantios značí „muž z ocele“. Označovali ho tak kvôli tvrdej askéze.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.