Čelná karpatská priehlbina

Čelná karpatská priehlbina (iné názvy: karpatská čelná priehlbina, (čelná) karpatská predhlbeň/karpatská (čelná) predhlbeň, karpatská predhlbina, čelná karpatská hlbina/karpatská čelná hlbina, zriedkavo (karpatská) čelná predhlbenina; podľa M. Maheľa aj palavikum[1]) je úzky sedimentačný priestor vyvinutý v čele vrásnených pohorí celej Karpatskej sústavy.

Geomorfologicky dnes zodpovedá jednotke Vonkajšie karpatské zníženiny, staršie nazývanej aj Predkarpatské zníženiny[2] či perikarpatská depresia. Vo fyzickogeografickom členení J. Kondrackého (1989[3]) je územie týchto zníženín (pod poľským názvom Podkarpacie) obmedzené tak, že nezahŕňa najjužnejšie časti, teda Subkarpaty východného a južného Rumunska, ani Podișul Getic.

Čelná priehlbina sa nachádza celá mimo územia Slovenska. Začína v Rakúsku (príp. pri inom vymedzení hraníc Karpát až na Morave), kde je pokračovaním alpskej molasovej panvy, pokračuje smerom na severovýchod a východ do Poľska a ďalej na Ukrajinu a do Rumunska.

Geológia Západných Karpát
Čelná karpatská priehlbina
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu
OravikumVáhikumPeripieninský lineamentTatrikumSubtatranské príkrovyČertovická líniaFatrikumVeporikumLubenícko-margecianska líniaGemerikumHronikum • Rožňavská línia • SilicikumMeliatikumTurnaikumBükkikumTransdanubikumZemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Geologická charakteristika čelnej priehlbiny

Tvoria ju nezvrásnené sedimenty molasového charakteru (najmä zlepence, pieskovce, ílovité a slienité sedimenty (hlavne šlíry) a tiež nespevnené piesky a štrky[4]) dosahujúce hrúbku do 2 000 m[5], ktoré ležia na poklesnutej časti Českého masívu, Krakovskej plošiny a Východoeurópskej platformy.

Časť čelnej priehlbiny v Západných Karpatoch

V oblasti Západných Karpát sa čelná priehlbina postupne prehlbovala smerom z juhovýchodu na severozápad západ, v dôsledku tlaku blokov hornín na Český masív najmä jeho moravsko-sliezsku oblasť a Severoeurópsku platformu. Jej južnejšia časť bola v paleogéne prekrytá príkrovmi vonkajšieho flyšového pásma[6]. Vznikala v období dvoch transgresií. Prvá z nich prebehla v spodnom miocéne (egenburg, otnang a karpat), druhá prišla v strednom miocéne (hranica karpat – báden)[7].

Okrem podpovrchových výskytov sa na Morave nachádzajú horniny čelnej priehlbiny aj v ČeskomoravskejDrahanskej vrchovine, Beskydskej brázde a Nízkom Jeseníku.

Členenie Vonkajších karpatských zníženín

Podľa aktuálneho geomorfologického členenia Česka (ktoré nezohľadňuje územie Poľska, Ukrajiny ani Rumunska) ide o subprovinciu podprovincie Západné Karpaty, sústavy Karpaty. Vonkajšie karpatské žníženiny sa na území Česka delia na dve oblasti [8]:

Podľa J. Kondrackého ide o dve subprovincie provincie "Západné Karpaty so Západnými a Severnými Vonkajšími karpatskými zníženinami" a jednu subprovinciu provincie "Východné Karpaty s Východnými Vonkajšími karpatskými zníženinami" (pričom obe provincie patria do megaregiónu "Karpatský región"):

Podľa V. Krála sa Vonkajšie karpatské zníženiny členia nasledovne [9]:

  • Dyjsko-svratecký úval/rakúska časť: Weinviertler Hügelland
  • Vyškovská brána
  • Hornomoravský úval
  • Moravská brána
  • Ostravská pánev/poľská časť: Kotlina Ostrawska
  • Kotlina Oświęcimska
  • Brama Krakowska
  • Kotlina Sandomierska/ukraj. časť: Sansko-Dnistrovska rivnyna
  • Verchňodnistrovska rivnyna
  • Drohobycka vysočyna
  • Pridnistrovska rivnyna
  • Pokutska vysočyna
  • Bukovynska vysočyna/rum. časť Podişul Sucevei
  • Culoarul Moldova-Siret
  • Subcarpaţii Moldovei
  • Subcarpaţii Munteniei
  • Subcarpaţii Getici
  • Podişul Getic

Referencie

  1. Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  2. pozri napr. Karpaty in: Encyklopédia Slovenska
  3. Kondracki J., Karpaty, wydanie drugie poprawione. Wydawnictwa Szkolne i Pedagogiczne, Warszawa, 1989, ISBN 83-02-04067-3
  4. KÚŠIK, D. Prehľad geologickej stavby územia Slovenskej republiky (Západné Karpaty) [online]. permonik.host.sk, [cit. 2008-12-17]. Dostupné online.
  5. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  6. Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  7. Vozár, J., Vojtko, R., Sliva, Ľ., (Editors) 2002: Guide to geological excursion. XVIIth Congress of Carpathian-Balkan Geological Association. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 163 s.
  8. Geomorfologické členenie Česka
  9. Král, V.: Fyzická geografie Evropy, 2001

Externé odkazy

Portal Portál vedy o Zemi
Alcapa

Alcapa niekedy písané aj ako ALCAPA je tektonický blok, mikroplatňa zahŕňajúca Východné Alpy, Západné Karpaty a pohoria Cezdunajského pásma (Uppony a Szendrö) severne od jazera Balaton, ako aj predmiocénny podklad Panónskej panvy na severe až po Pieninské bradlové pásmo. V niektorých zovšeobecňujúcich prácach je považovaná za súčasť Apulskej platne, stavebne je však samostatným celkom. Na rozdiel od Apulskej platne, ktorá bola pričlenená ku Gondwanskej časti Pangey, patrila Alcapa k jej Laurázijskej časti.Zo severu je blok od Českého masívu a východoeurópskej platformy oddelený peripieninským lineamentom (v oblasti Západných Karpát) a dunajským zlomovým pásmom (vo Východných Alpách), z juhu ho od bloku Tisia-Dacia prípadne od pohoria Bükk oddeľuje pokračovanie periadriatickej línie, darnósky a nekésensky zlom. Samotná mikroplatňa sa skladá z viacerých blokov, spomedzi ktorých sa na území Slovenska nachádza blok vonkajších karpát, dunajský, tatransko-fatranský, potiský a rudohorsko-piliský blok.

Označenie Alcapa bolo odvodené podľa hlavných oblastí (AL=Alpy, CA=Karpaty, PA=Panónia), ktoré ju budujú.

Alcapa vznikla pri alpínskej orogenéze subdukciou viacerých oceánskych a intrakontinentálnych priestorov, pri ktorej bolo amalgamovaných niekoľko menších kontinentálnych blokov. V terciéri sa v dôsledku tlaku Apulskej platne oddelil blok Západných Karpát od Východných Álp a došlo k ich posunu pozdĺž transtenzných zlomov smerom na severovýchod. Tieto pohyby umožnili napr. formovanie Viedenskej a Východoslovenskej pull-apart panvy. Následná subdukcia podložia flyšového pásma spôsobila v nasúvajúcej platni extenziu. Tá mala za následok vývoj významných vulkanických štruktúr ako aj vznik neogénnych kotlín a pokles v oblasti Panónskej panvy. Pokračukúce tektonické pohyby sa prejavujú dvomi spôsobmi, jednak výzdvihom (tatransko-fatranský blok o 2 mm ročne) ale aj subsidenciou o 2 - 3 mm ročne v oblasti Panónskej panvy.

Bükkikum

Bükkikum alebo bükkium je tektonická superjednotka Západných Karpát vystupujúca v maďarskom pohorí Bükk (Bukové vrchy), Szendrő, Uppony a Darnó. Tvoria ju paleozoické a triasovo-jurské sedimentárne horniny postihnuté alpínskou deformáciou a slabou metamorfózou (fácia zelených bridlíc) počas kriedy. Sedimentárne komplexy sú faciálne blízke dinariku - halvne v Karnských Alpách a Jadarskom bloku. Podľa dnešných predpokladov boli zavlečené do stavby Karpát počas miocénnej rotácie, kedy sa oddelili od dinaríd.

Niektorí geológovia radia bükkium do bükkského pásma, ktoré je súčasťou Interných Západných Karpát. Ďalší stotožňujú oblasť Interných Západných Karpát s blokom Pelso.

Pomenované je podľa pohoria Bükk (Bukové vrchy) v severovýchodnom Maďarsku. Definoval ho maďarský geológ László Csontos v roku 1988.

Gemerikum

Gemerikum je najvrchnejšia tektonická superjednotka Centrálnych Západných Karpát, tvorená prevažne paleozoickými, menej mezozoickými horninami, na ktoré je viazaná podstatná časť rudného bohatstva Slovenska. Svojim vekom, horninovým zložením aj metamorfózou sa výrazne odlišuje od ostatných západokarpatských jednotiek. Gemerikum má charakter antiklinória, v strede ktorého sa nachádzajú staršie, po okrajoch mladšie horniny. Buduje Spišsko-gemerské rudohorie, hlavne rozsiahly masív Volovských vrchov a tzv. západogemerskú ostrohu (južnú časť Revúckej vrchoviny). Gemerikum je vo svojej severnej oblasti čiastočne nasunuté na veporikum, kde je ohraničené lubenícko-margecianskou líniou. Na západe, v oblasti Muránskej planiny, Stratenskej hornatiny a Galmusu aj na juhu v oblasti Slovenského krasu je prekryté príkrovmi meliatika, silicika a miestami aj turnaika (napr. tektonické polokno Turnianskej kotliny).

Gemerikum bolo podobne ako ostatné predmezozoické celky Západných Karpát postihnuté hercýnskym vrásnením, tvorilo však len okrajovú vetvu orogénu, a preto nebolo natoľko postihnuté metamorfózou. Pri alpínskej orogenéze bola metamorfóza opäť pomerne slabá (fácia zelených bridlíc). Je podobné napr. grazskému paleozoiku východoalpského Grauwackenzone.

Označenie gemerikum (pôvodne gemeridy) je odvodené od študovaných typových oblastí na Gemeri.

Gemerské pásmo

Gemerské pásmo je štruktúrna zóna Západných Karpát, zahrnuje hlavne gemerikum, tvoriace tzv. gemerické antiklinórium a na ňom nasunuté alebo priľahlé jednotky, ktoré tvorí hlavne meliatikum a časti turnaika, ako aj časť silicika presunutá na sever od rožňavskej línie. Silicikum v gemerskom pásme buduje podstatnú časť severogemerického synklinória, kde tvorí Stratenskú hornatinu a Galmus. V zjednodušených koncepciách stavby Západných Karpát je štruktúrne najvyšším pásmom alpínskej príkrovovej stavby. Obyčajne sa však južne od neho kladie ešte meliatske pásmo a ďalšie.

Zrážka jednotlivých jednotiek pásma prebiehala po uzavretí Meliatského oceánu a presúvala sa generálne smerom na sever. Tento proces trval od vrchnej jury po spodnú kriedu.

Meliatikum

Meliatikum je tektonická superjednotka Západných Karpát. Je sutúrou po uzavretí Meliatskeho oceánu. Horninové súbory budujúce meliatikum tvoria viacero celkov príkrovového charakteru. Ich časť vystupuje v tektonických oknách pri pod príkrovmi silicika a turnaika v Slovenskom krase a označovaná je ako meliatska jednotka, no ďalšie sa nachádzajú aj v Maďarsku a Rakúsku, jaklovská jednotka a príkrov Bôrky, ktoré sú považované za súčasť meliatika len v širšom zmysle, ležia v gemerskom pásme.

Obsahom meliatika je najmä triasovo-jurský akrečný oceanický komplex.

Názov Meliatikum je odvodený podľa výskytu blízko obce Meliata v rožňavskom okrese. Jedná sa hlavne o odkryv pri Meliatskom mlyne v záreze riečky Muráň (tzv. Meliatsky profil). Termín sa používa od roku 1973, kedy H. Kozur a R. Mock vyčlenili meliatsku sériu ako osobitnú jednotku s vývojom odlišným od gemerika, ku ktorému bola pôvodne priraďovaná. Rekonštrukcia pôvodnej pozície jednotky je v dôsledku deštrukcie sedimentárnych sekvencií komplikovaná.

Meliatske pásmo

Meliatske pásmo alebo slanské pásmo je štruktúrna zóna (Interných) Západných Karpát, ktorú budujú hlavne druhohorné jednotky meliatika, turnaika a silicika. Vznik pásma bol spojený so zánikom meliatského oceánu. Meliatikum predstavuje triasovo-jurský akrečný komplex. Turnaikum predstavuje komplex aktívneho okraja a silicikum zrejme pasívny okraj. V menšej miere sa tu nachádza aj potektonická vrchnokriedová, paleogénna a neogénna sedimentárna pokrývka.

Panva predpolia

Panva predpolia (iné názvy pozri aj v článku čelná priehlbina; angl. foreland basin) je zníženina podlhovastého tvaru, ktorá vzniká na kontinentálnej kôre rovnobežne s pásmovým pohorím, medzi vznikajúcim orogénom a priľahlým kratogénom. Hlavnými procesmi vedúcimi k vzniku panvy predpolia je subdukcia a ohýbanie platne v predpolí nasúvaného vrásovo-násunového pásma. Vzniká v dôsledku nahromadenia hmôt v oblasti orogenézy, čo má za následok ohyb litosféry pred nasúvajúcimi blokmi pohoria. Jej šírka a hĺbka je určovaná pevnosťou ohýbanej podložnej litosféry a charakterom pásmového pohoria. Panva predpolia je zapĺňaná sedimentmi, ktoré sú prinášané z erodovaného pohoria, tieto môžu dosiahnuť obrovské hrúbky. Panvy predoplia predstavujú jedno z posledných štádií vývoja paniev spojených s orogenézou. Hlavná časť panvy predpolia sa nazýva čelná priehlbina, angl. foredeep); tento výraz sa ale bežne používa aj ako synonymum panvy predpolia.

Peripieninský lineament

Peripieninský lineament je to tektonické rozhranie 1. rádu, ktoré oddeľuje blok Centrálnych Západných Karpáty od Českého masívu a východoeurópskej platformy. Možno ho považovať za hlbinný prejav komplikovanej stavby bradlového pásma. V súčasnosti sa tento termín neodporúča používať.

Na Považí je približne zhodný s priebehom bradlového pásma. Na východe možno rozhranie sledovať v oblasti ukrajinského úseku bradlového pásma a severného okraja rumunského marmarošského masívu. Geofyzikálne výskumy v priestore západne od Myjavy poukazujú, že skok Moho-diskontinuity, s ktorým je peripieninský lineament najčastejšie stotožňovaný, sa v tomto priestore oddeľuje od bradlového pásma a pozdĺž severozápadných svahov Malých Karpát smeruje na juhozápad do oblasti Semmeringu. Rozhranie je na väčšine územia Západných Karpát takmer vertikálne, alebo veľmi strmo uklonené na juh. Smerom na západ do Álp sa tento sklon zmenšuje a mení sa na vnútrokôrový násun. Podľa geofyzikálnych zistení nie je peripieninský lineament celkom zhodný s priebehom bradlového pásma, na východe zasahuje viac na sever, zatiaľčo na západe viac do vnútornej časti orogénu.

Termín pôvodne zaviedol M. Máška v roku 1961, ktorý toto rozhranie chápal ako predel medzi starými masívmi fungujúci od dôb asyntskej a kaledónskej až do alpínskej éry.

Silicikum

Silicikum alebo silický príkrov je tektonická superjednotka Západných Karpát, skladajúca sa z viacerých príkrovových telies. Tvoria ho drienocký, muránsky, vernársky, stratenský, besnícky a silický príkrov s opátskou a radzimskou troskou, bodviansky príkrov v Aggteleckom krase a v pohorí Rudabánya v Maďarsku. Silicikum tvorí planiny Slovenského krasu (Muránska, Silická, Plešivecká) južne od gemerika a v Stratenskej hornatine (Slovenský raj) a pásme Galmusu.

Názory na jeho stavbu a vývoj nie sú jednotné. Podľa starších názorov spolu s hronikom tvorí časť vejára nasunutého na sever i juh z lubenícko-margecianskej línie po zrážke gemerika a veporika. V takom prípade by mohli byť jeho súčasťou aj ďalšie vyššie subtatranské príkrovy (strážovský a veternícky). Iné teórie naznačujú, že silicikum môže byť skĺznutou časťou gemerika. Podľa novších názorov pochádza z oblasti južne od gemerika, kde tvorilo šelf Meliatského oceánu a neskôr bolo pri jeho uzavretí presunuté na sever. Otázkou však zostáva či sa nachádzalo v južnej alebo severnej časti šelfu meliatika. Silicikum prekrýva príkrovy turnaika a meliatika.

Názvy silicikum i silický príkrov sú odvodené od Silickej planiny. Silický príkrov bol po prvýkrát definovaný roku 1973 v práci H. Kozura a R. Mocka. Termín silicikum zaviedol J. Mello. Pôvodne sa predpokladalo, že ide a autochtónne horniny gemerika.

Príkrovy silicika sú podobné juvavickým príkrovom Nördliche Kalkalpen.

Transdanubikum

Transdanubikum alebo bakonyikum je tektonická superjednotka Západných Karpát, ktorá tvorí severozápadnú časť podložia Panónskej panvy, resp. západnú časť bloku Pelso, čo je maďarský ekvivalent Interných Západných Karpát. Na povrch vystupuje vo výstupoch predterciérneho podložia v Zadunajskom stredohorí severne od Balatonu na maďarskom území. V podloží Panónskej panvy by malo v menšej miere zasahovať aj na slovenské územie. Tvoria ho spodnopaleozoické a metamorfované mladopaleozoické a mezozoické sedimentárne komplexy, ktoré prekrývajú mladšie popríkrovové terciérne sedimenty.

Turnaikum

Turnaikum (tiež používané maďarské označenie tornaikum) je tektonická superjednotka Západných Karpát. V koncepciách niektorých autorov je turnaikum označované ako južné rudabányaikum. Je tvorené slabo premenenými usadenými horninami, ktoré sú vzhľadom na svoje podložie v príkrovovej pozícií. Tvorí príkrov Slovenskej skaly a turniansky príkrov. Podľa predpokladov, malo tvoriť svah Meliatského oceánu. Výskyt hornín turnaika je doložený na Slovensku v Revúckej vrchovine, Licinskej pahorkatine a Slovenskom krase, v Maďarsku v severnej časti pohoria Rudabánya najčastejšie v nadloží meliatika a v podloží silicika.

Pomenovanie turnaikum je odvodené od rieky Turňa, keďže jeho podstatná časť vystupuje v Turnianskej kotline, medzi Brusníkom a Slovenskou skalou, v okolí Štítnika a Honiec.

Veporikum

Veporikum je stredná tektonická superjednotka centrálnych Západných Karpát, na severe je čiastočne nasunuté na južnú časť tatrika, na juhu je podobným spôsobom veporikum prekryté severnou časťou gemerika. Tvoria ho najmä paleozoické kryštalické bridlice a granitoidy, menej usadené a premenené horniny mladšieho paleozoika a mezozoika. Jeho geologické členenie nie je plne doriešené a je zatiaľ predmetom odborných diskusií.

Veporikum na povrchu buduje pás na západe ohraničený stredoslovenskými neovulkanitmi, na východe zasahuje do západnej časti Slovenského rudohoria (od masívu Kohúta). Významnú časť veporika tvorí východná (kráľovoholská) časť Nízkych Tatier na východ od sedla Čertovica, južná časť pohoria Branisko a Čierna hora. Zo severu je veporikum ohraničené čertovickou, na juhu lubenícko-margecianskou líniou. Predpokladá sa, že pokračovaním veporika by mohli byť aj predneogénne horninové komplexy vystupujúce v Zemplínskych vrchoch (tzv. zemplinikum), ktoré sa značne odlišujú od ostatných geologických jednotiek Západných Karpát.

Pôvodne Zoubkom označované ako granidy (podľa staršieho názvu rieky Hron). Neskôr Andrusov zaviedol názov veporidy, ktorý je odvodený od študovaných typových oblastí vo Veporských vrchoch. Termín veporikum bol prvýkrát použitý v roku 1973 v Andrusovovej, Bystrického a Fusánovej práci Outline of the structure of the West Carpathians.

Veporské pásmo

Veporské pásmo je štruktúrna zóna Západných Karpát tvorená najmä predtreťohorným kryštalinikom a obalovými jednotkami. Jeho najvýznamnejšiu časť tvorí kryštalinikum veporika. Patrí do Centrálnych Západných Karpát.

Vonkajšie Východné Karpaty

Vonkajšie Východné Karpaty sú geomorfologická subprovincia v provincii Východné Karpaty na Slovensku, v Poľsku, na Ukrajine a v Rumunsku. Ležia na severnej a východnej vonkajšej strane Karpát a najvyšším bodom je ukrajinská Hoverla (2 061 m n. m.).

Váhikum

Váhikum je predpokladaná tektonická jednotka Západných Karpát, ktorá by mala byť analógiou alpského južného penninika, teda dnes zaniknutý priestor pokračovania alpského Piemontsko-ligurského oceánu, ktorý je v Karpatoch označovaný ako Váhický oceán. Tento priestor sa podľa niektorých predstáv v období od strednej jury (bajok) po koniec kriedy mohol nachádzať medzi oravikom a severným okrajom tatrika. V priebehu kriedy až paleogénu bola jeho oceánska (alebo stenčená kontinentálna) kôra subdukovaná a neskôr bol prekrytá násunom tatrika.

Zemplinikum

Zemplinikum niekedy tiež označované ako Zemplínsky ostrov je tektonická jednotka neistého zaradenia vystupujúca spod neogénnych hornín v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny a v Zemplínskych vrchoch.

Pri kúpeľoch Byšta vystupujú v oblasti o rozlohe asi 5 km x 3 km kryštalinické horniny tvorené z vysokostupňových metamorfitov, dvojsľudových a biotitických pararúl, ortorúl, svorov, amfibolitov a migmatitov. V minulosti sa na základe rádiometrických meraní predpokladalo, že ide o najstaršie horniny preukázané v oblasti Západných Karpát. Ich vek bol určený ako vrchné proterozoikum. Dnes sú tieto údaje všeobecne spochybňované, iné údaje totiž poukazujú na mladší hercýnsky vek (338 – 308 Ma).

Sedimentárne sekvencie nasadajúce na kryštalinikum tzv. zemplínsky permokarbón, tvoria do 2 500 m hrubé súvrstvia litostratigraficky pomenované ako cejkovská skupina. Nad nimi sa nachádzajú mezozoické horniny, pieskovce a karbonáty, ktorých tektonická príslušnosť je diskutabilná, keďže sa navyše predpokladá, že na kryštaliniku ležia diskordantne ako príkrov, ktorý má opačný zmysel pohybu ako ostatné jednotky Západných Karpát.

Na základe podobnosti s rôznymi okolitými jednotkami zemplinikum rôzni autori radia k iným tektonickým oblastiam, jej tektonické zaradenie však nie je uspokojivo doriešené. Časť autorov ho radí na základe podobnosti k veporiku (chýba však alpínsky metamorfný postih), iní poukazujú na podobnosť s podložím maďarského pohoria Mecsek, či ako súčasť teranu Tisia, keďže javí podobné znaky ako celky v Maďarskom pohorí Mecsek. Podľa ďalších koncepcií by mohlo byť zemplinikum súčasťou gemerika, prípadne východoeurópskej platformy.

Označenie Zemplinikum je odvodené od výskytu v oblasti Zemplínskych vrchov.

Zoznam geovedných článkov/Č

Tento index bol automaticky vygenerovaný podľa tejto kategorizácie. Obsahuje 51 článkov. Aby sa nové články zobrazili v tomto indexe, musia byť zaradené aspoň do jednej z vymenovaných kategórii. Nové a upravené kategórie sa zohľadnia pri nasledujúcom generovaní.

Čertovická línia

Čertovická línia je významná zlomová oblasť vyššieho rádu v Centrálnych Západných Karpatoch. Oddeľuje tatrikum od veporika a je koreňovou zónou fatrika (krížňanského príkrovu).Pomenovaná je podľa sedla Čertovica v Nízkych Tatrách, ktoré sú jedinou oblasťou, kde je sledovateľná na povrchu v oblasti od Mýta pod Ďumbierom po Vyšnú Bocu. Jej ostatné oblasti sú prekryté hronikom, silicikom (príkrov Drienka) alebo mladším treťohorným potektonickým pokryvom a neovulkanitmi. Línia podľa geofyzikálnych meraní pokračuje pod povrchom juhozápadným smerom približne údolím rieky Hron, až na čiaru Levice - Komárno. V oblasti Komárna sa napája na rábsku zlomovú líniu a pokračuje k pohoriu Leitha. Smerom na severovýchod je narušená mladším muránskym zlomom, prechádza pod Levočské vrchy. Podľa niektorých predpokladov sa severne od Braniska napája na peripieninský lineament.

Zlomová línia nemá vo svojom priebehu rovnakú veľkosť sklonu. V oblasti na západ od sedla Čertovica dosahuje sklon okolo 60-90°, na severovýchode a v sedle priamo je jej skon miernejší a dosahuje iba 20-30°.Medzi jej sprievodné zlomy patrí zlom Lenivá, podľa niektorých predpokladov aj mojmírovské zlomy južne od Tribeča.

Čorštynská elevácia

Čorštynská elevácia tiež čorštynský chrbát (používa sa tiež poľský ekvivalent czorsztynská) je predpokladaný intraoceanický chrbát, úzka a dlhá, stuhe podobná, pravdepodobne kontinentálna oblasť existujúca od bajoku v strednej jure do vrchnej kriedy, v oblasti medzi predpokladaným Váhickým oceánom (kysucká panva) a Valaiským oceánom (magurská panva). Chrbát zanikol pri uzatváraní Váhického oceánu, kedy sa podsunul pod čelo tatrika. V súčasnosti nie sú známe žiadne výskyty jeho kryštalinika na povrchu, zachované sú len odlepené súvrstvia usadených hornín tvoriace šošovky vystupujúce v Pieninskom bradlovom pásme, ktoré sú označované ako oravikum.

Oblasť čorštynskej elevácie geometricky zodpovedá alpskej briançonnaiskej zóne, ktorá delí penninickú oceanickú oblasť na severnú a južnú vetvu.Pomenovanie čorštynskej elevácie je odvodené od poľskej obce Czorsztyn v Pieninách.

V iných jazykoch

This page is based on a Wikipedia article written by authors (here).
Text is available under the CC BY-SA 3.0 license; additional terms may apply.
Images, videos and audio are available under their respective licenses.